Spitzkový industrializmus

Prednedávnom sa na climb.sk objavila záhadná oblasť. Nikdy som o nej nepočul, veľa k nej nenašiel a z jej kryptického mena, NÖ, som bol takisto zmätený. Jediným záchytným bodom bolo meno Cyril pri niekoľkých prelezoch.

Po našom stretnutí v K2 sa situácia trochu vyjasnila, jednalo sa o starý žulový lom niekde v Rakúsku, približne dve hodiny autom a podľa Cyrilových slov lezenie, napriek neprírodnému charakteru, stálo za to. V tej dobe bola ešte pomerne zima a jeho ponuku som odmietol, no nedávne oteplenie priam nutkalo vydať sa von. Pôvodný plán, Chtelnica s Jankou a Filipom, po reporte priamo z bojiska padol, a tak sme sa rozhodli pridať ku chalanom do tohto záhadného rakúskeho sektoru.

Názov NÖ v sebe skrýva pomenovanie regiónu Niederösterreich, po našom Dolné Rakúsko. Oblasť sa nachádza približne hodinu cesty autom na západ od Viedne pri dedinke Spitz, ktorá jej dala alternatívny názov používaný väčšinou miestnych. Oficiálne ide o súkromný pozemok bývalého lomu a po správnosti by doň mal byť zákaz vstupu, podľa informácii od domácich to však nie je problém, o čom svedčilo aj niekoľko nezávislých skupiniek bouldristov, ktorí si popri nás rozložili matrace pod obrovské ostré bloky.

Adam a Universal Mother 7B+
Adam a Universal Mother 7B+

Najväčšou obavou, ktorú som pred návštevou Spitzu mal, bol jeho umelý charakter. Nebol som si istý, či lezenie na skale, ktorú vylámali stroje či chlapi s výbušninami bude to pravé orechové. Až spätne si spomínam na moje lezenie v bývalom lome nad Edinburghom. Aj keď sa zďaleka nejednalo o špičkovú oblasť, prostredie aj charakter skaly vedeli potešiť dušu bouldristu aj skalkára, ak mu nevadilo traverzovať alebo sólovať do výšky cca 12 metrov. Zelený anglický (resp. škótsky) trávnik, parádne výhľady na mesto a neďalekú dominantu Arthur’s seat a drsný, príjemný, i keď desiatkami rokov už sem-tam ostúpaný dolerit, spravili zo Salisbury crags veľmi príjemnú destináciu na večerné či víkendové vybehnutie. Až po niekoľkých návštevách som sa dozvedel, že skala bola pozostatkom kameňolomu niekedy zo 16. storočia a aj keď som sa nad touto informáciou sprvu zháčil, na tom, že som si na Salisbury crags vždy dobre zaliezol, to nič nemenilo.

Spitz je v tomto ohľade veľmi podobný, s pár rozdielmi. Anglický trávnik sa tu hľadá pomerne ťažko, zato nie je problém medzi rozsypanými kameňmi nájsť staré kusy kovu či dokonca akési „kotvy“ vytŕčajúce priamo z balvanov. Sólovať netreba, mnoho bouldrov je v ideálnej výške, len dopady majú sem-tam dobrodružný charakter, kvantita matracov tu má teda nad kvalitou výrazne navrch. A namiesto doleritu sa tu v minulosti ťažila žula, ideálny materiál pre bouldristu.

Filip s Adamom úporne dobýjali Mystik 7A, no pre oboch ostáva projektom
Filip s Adamom úporne dobýjali Mystik 7A, no pre oboch ostáva projektom

Spitz sa prihovára už od prvej chvíle, vlastne ešte pred príchodom sa je čím kochať – pomaly tečúci Dunaj ohraničený skalnými vežičkami, vinice na južných svahoch a vývesné tabule lákajúce ochutnať miestne víno… Taký kraj sa predáva sám. Aj samotný nástup pod skaly je pre bouldristu príjemnou záležitosťou, trvá približne 3 minúty a jeho najstrmšou pasážou je mantel cez železničný obrubník, s matracom celkom zábava. Hneď na prvých kameňoch by človek mohol zostať kľudne aj celý deň. Na rozlez či pre menej výkonnostných lezcov tu toho veľa nie je, pod 7A by sa bouldre dali spočítať na prstoch jednej ruky, zato od 7A vyššie je to priam ideálna lokalita.

Nevýhodou oblasti je, že nemá oficiálneho sprievodcu. Existujú dve možnosti, ako sa dozvedieť, čo lezieš, buď sa opýtať miestnych, ak sú nejakí nablízku, alebo si pozorne napozerať videá z YouTube, hľadať a porovnávať, či to, čo človek videl na videu, sedí s tým, pod čo si sadá. Našťastie pre nás tu bol Cyril, ktorý aj vďaka niekoľkým predošlým návštevám a poctivému prístupu napozeral celú databázu videí a doniesol si so sebou 8a.nu na papieri. Boli tu však aj miestni borci, s ktorými sme sa dali do reči a dostali od nich viaceré odporúčania na prístupy aj bouldre. Pod viacerými z nich boli dokonca aj šípky a názvy, a spojením všetkých týchto faktorov sme si lezenie mohli užiť bez prílišného pobehovania a hľadania.

A teraz tie výkony…

Po rýchlej rozcvičke prišiel teda čas podať aj nejaké tie výkony. Hneď na úvod sa hecli Ďuro s Cyrilom, obom sa im v rýchlom slede podarilo vyliezť silovo-technickú hranu Universal Mother 7B+. Pohybovej vychytávke sme dali pokus všetci, no nás asi mamča nemala až tak rada.

Ďuro, Cyril a ja sme si Mystik preliezli
Ďuro, Cyril a ja sme si Mystik preliezli

Presunuli sme sa ďalej, poskúšať stropovú medvedičku Mystik 7A, takisto pohybovú lahôdku, ktorá Adamovi snáď dodnes nedáva spať a bude sa po ňu musieť vrátiť. Podobne bol na tom Filip, ten si ale ako kompenzáciu vyliezol prstovo náročné Pussy Dose stand 7A. Flashom som si túto lištovicu dal aj ja, bouldre takéhoto charakteru mám vrcholne rád, keďže mi sedia. Ďuro je skôr na medvedičky a obliny a tak najprv krokoval Unknown 8A, kde sa patrične unavil a Pussy Dose doliezol na niekoľko pokusov. Po prelezení stand variantu sme vyskúšali aj definovanú verziu z nižšia. Cyril ju po pár pokusoch opustil a pošetril sily, mne aj dvom Rakúšanom sa nastúpiť podarilo a Pussy Dose 7C si spokojne leží v denníčku tak mojom, ako aj ich dvoch.

Cyril pri elegantnom flashi Pussy Dose stand 7A
Cyril pri elegantnom flashi Pussy Dose stand 7A
Lišty, lišty, lištičky, to je paráda
Lišty, lišty, lištičky, to je paráda

Pozorný čitateľ si spomenie, že voľakde v úvode článku spomínam Janku. Ako jediná reprezentovala nežnejšiu časť našej výpravy a viaceré 7Ačka si s nami vyskúšala, podľa všetkého ale Spitz nebude jej obľúbenou oblasťou. Nemáme jej čo vyčítať, ľahších bouldrov tu nie je nazvyš a ako lanovej lezkyni jej pokusovanie pár ťažkých krokov stále dookola pochopiteľne neprišlo až také záživné. Náladu snáď trochu povzniesla káva, no je pravda, že si ju aj tak robila sama…

Napriek všetkému mala Janka aj úsmev na tvári
Napriek všetkému mala Janka aj úsmev na tvári

Nám ostatným padla káva z odrezaného dna fľaše veľmi vhod, potrebovali sme si do Promethea 7A+ a Xeroma 7B doplniť sily. Prometheus je skvostná línia „se vším všudy“: lišty na štarte, skok, oblá exponovaná hrana a mantlík do madiel. Nied divu, že sa do nej Filip zakusol a dobyl ju, čím si zvýšil svoje bouldrové maximum na 7A+!

Prometheus, skvostná linka, ktorú sa mi podarilo flashnúť a Filip si ňou zvýšil maximum
Prometheus, skvostná linka, ktorú sa mi podarilo flashnúť a Filip si ňou zvýšil maximum
Xerom 7B nám dal všetkým poriadne zabrať
Xerom 7B nám dal všetkým poriadne zabrať

Odolať som nemohol ani ja, takú peknú líniu predsa netreba nechať vychladnúť. Hneď nato čakal vedľa tmavý kút s vlhkou metalízou, do ktorého sa zatiaľ pustili chalani aj jeden z Rakúšanov. Zas a opäť, vďaka Bohu za Cyrila a jeho napozerané videá. Chvíľu nám trvalo jeho soft doladiť a dostať do tela, nakoniec však Cyril, Ďuro aj ja preliezame. Zákerná medvedica z nás vysala všetky zvyšky síl a spolu s poslednými lúčmi slnka utekáme do doliny.

A takýto unavení sme spod neho odchádzali
A takýto unavení sme spod neho odchádzali

Vecou, ktorá ma na Spitzi prekvapila najviac, bolo ticho. Úplne obyčajné ticho, ktoré človek počuje, keď sa na chvíľu vzdiali od rozpracovaného projektu a bouldrovej vravy a ostane na chvíľu sám. Vtedy môže nasať atmosféru miesta a nechať, aby sa mu ticho rozležalo v hlave. Takýto pocit mám spojený skôr so skalami, horami, večernými posedeniami pri ohni niekde hlboko v lese, no tentokrát mi ho priniesol, čuduj sa svete, starý lom. V poslednej dobe sú pre mňa takéto momenty a miesta čím ďalej, tým vzácnejšie a keď je možnosť, chcem ich vychutnať. Nedávno som teda do zbierky svojich tichých spotov pridal ďalšie, mierne netradičné, no o to vzácnejšie miesto a nepochybne to nebolo posledný raz, čo sme prišli okúsiť jeho industriálnu krásu!

Aďo

Pridaj komentár

Current ye@r *