Peťo, veterán veľkých stien a začínajúci liepač v jednom, ešte nemal s Rozbehmi tú česť, a tak ho bez veľkých obtiaží huckám na viaceré staré resty, ktoré som si ponechával na Bojkovej. Rýchly rozlez v Riťolezovi a Ihelníčkovi a už sa ako batoľatá mrvíme v Rozpažke. Za tých pár rokov, odkedy uzrel svetlo sveta, som tento boulder, žiaľ, stále nepochopil. Na druhej strane, ani on mňa, takže sme si kvit.
Presúvame sa k Zlatému bažantovi a Fibonacciho postupnosti. Obe skvostné linky nám robia spoločnosť viac ako hodinu. Peťa ujo Fibonacci síce odmietol, chuť si ale napravil v štvorkovom Cukríku.
Cestou ku kameňu Skvost sa ešte pristavujeme pri TH12, ktorý je omnoho menej zatečený ako naposledy. Počiatočná radosť zo zaborenia prstov do topovej hliny sa mení na boj o centimetre, ktoré sa pozvoľna menia na voľný pád ukončený hlbokým nádychom. To je tak, keď skúšate preraziť cez top na potápača.
Peťa tento môj pokus vôbec nemotivuje do ďalšieho skúšania, vysielam ho teda chrochtať blahom do Chrochtáka. Ja som sa pre zmenu zacyklil v prokrastinácii a namiesto Detskej manéže žmýkam do zodrania dlaní Milana-Messnera.
Pri ceste domov sa moja nepokojná myseľ opäť začala zaoberať otázkou, ktorá ma sem dostala – budem mať dostatočný počet dobrých bodov na jednodňový opušťák cez víkend? To ukáže až čas..
Dexo