Bol som zvedavý aký príbeh sa tento víkend napíše, no dnes tu sedím a jedno hluché miesto mi nedovolí skompletizovať ho. Prázdno začína krátko po sobotňajšej realizácii osvedčeného receptu pustiť plameň k medovine. Motivovaný nádherným bouldrovým výkonom, keď už máme samozrejme klobúky všetci dávno dole, dostáva karavan riadne zabrať a prvé svetlo vidíme až v nedeľu pred obedom. Pri vstávaní zo stanu je hlava najproblematickejšou telesnou súčasťou a všetkých jej pôvodne prirodzených funkcií sa u nej teraz len darmo dožadujem. Pod karavanom leží náš poblednutý oslávenec a s vypätím všetkých síl počíta vločky vo svojej cereálnej miske. Aj napriek tomu, že sa po celú noc snažil zaspať v tuhom objatí, nepodarilo sa mu oka zažmúriť. Darmo, vedro z Billy sa frajerke nevyrovná.
Nie je ľahké dosiahnuť bouldrový úspech týchto rozmerov. Avšak, keby jeden slávny filmový hrdina toľko nebehal a skúsil by bouldering, možno by raz povedal, že „život je ako ťažký boulder, to najťažšie príde, až keď ho vylezieš.“
V obedných hodinách sa predsa len prebojujeme na bouldre, no všetky úkony nosia pečiatku večera, nehovoriac o tých lezeckých. Objemné hlavy sú atraktívne pre gravitáciu, no krásnu previsnutú hranu si nechcem nechať ujsť aj na úkor dôstojnosti. Pri pohľade na odraný miešok večer len s ťažkosťou spomínam na výlezový problém a dúfam, že mi raz moje deti za to nebudú nadávať.
Končitá potrebovala ťažké bouldre alebo ináč povedané, skúsených nadšencov sledujúcich onen cieľ. Ak raz pôjdete večer okolo a na parkplaci bude stáť natriasajúci sa karavan vedzte, že pribudol ďalší boulder, ktorý si zaslúži sláviť aspoň toľko, koľko jeho realizátor. Len či ho ešte na tú medovinu nahovoríme..
Oli.