Klasifikáciu vymysleli bouldrom zapálení borci, aby dokázali svoju činnosť diverzifikovať v rámci náročnosti lezeckého problému. Vychádzajúc pri tom z prirodzenej možnosti skaly a schopnosti človeka adaptovať sa na vertikálny pohyb kopírujúci jej reliéf, položili základný kameň úžasnej hry s názvom bouldering. Ani táto lezecká disciplína by nemala šancu hlbšieho rozvoja a napredovania bez adekvátneho zápalu a neskrotnej obsesie.
Čísla k bouldrom patria, takmer ako priezviská ku krstným menám. Bez čísla je boulder prázdny. Akoby ani nemal meno. Tlačí sa vám do hlavy svojou impozantnosťou. Zasadený v nádherných kulisách božskej nátury, kde zo všetkých strán zurčia lokálne vône a popod nos sa vám plazia bojazlivé zvuky tichej prírody, nakoniec vo vás aj tak vyvolá záujem poznať ho bližšie. Nielen ako pohyb, ako prvýkrát prsty slepca Braillovo písmo či pery tínedžera bažiaceho po prvom bozku, tá túžba reflektuje záujem o hlbšie poznanie. Akoby ste vedeli, že toto nebude zážitok na jednu noc.
Za každou voľbou je skrytá potreba. Dnes možno chcete iba liezť, chytiť vlnu, neriešiť a zviezť sa v plynulom rytme až na krotkú plytčinu dňa. Niekedy to tak mám tiež. Na záver len vstrebem pocity ako vybitý akumulátor napojenie do prúdu, a surfujem ďalej pod vibrujúcimi viečkami.
Väčšinou však potrebujem vedieť, čo leziem. Je to fér. Ja si chcem vybrať, chcem svoj aktuálny stav vložiť do zásuvky, kam sa zmestí. Chcem, aby zapadol tam, kde je preňho ešte miesto. Klasifikácia bouldrov nie je len pomôcka. Vy si vďaka nej môžete vystavať presný plán, môžete pomenovať svoje ciele, môžete sa podľa nej rozhodovať a vyberať si len to, čo chcete. Áno, klasifikácia môže byť tým, čo vás odradí, ale môže byť aj to, čo vás nesmierne namotivuje. Môže byť momentom zrady, ale môže byť vašou barlou, keď poťažmo krivkáte životom.
Jednoducho, ak chcete vedieť, kde ste stáli včera a kde prešľapujete dnes, to číslo vám dá odpovede. Nepotrebujem teraz riešiť subjektívnosť klasifikácie. Tá je predovšetkým pri nových bouldroch nepopierateľná, ale oklasifikované bouldre našťastie nie sú náhodným javom. Nakoniec sa nájdete, verte mi.
Viesť si denníček prelezov je skvelá vec. Všetko to, čo považuješ za záznamu hodné, si tam zapíšeš. Denníček je tvoje záchranné koleso, keď sa nejakou náhodou titanik pamäte začne bortiť. To sa proste stáva. Možno aj každému.
Denníček udrží v pamäti. Pripomenie. Je naňho spoľahnutie, vychádzajúc z poctivosti zväčša ani netrepe blbosti. Má pre teba cenné odpovede a celkom nemilosrdne dokáže prezentovať realitu. Nakoniec sa ho naučíš milovať. Kto by si predsa pamätal to desiate 7Áčko a sté 7Béčko?
Minulý rok mi v denníčku zasvietilo číslo 1000, ale je to vôbec veľa?
Keď som si zakladal svoj bouldrový denníček (rok 2006), rozhodol som sa zapisovať doň bouldre od 6C a vyššie. Zdalo sa mi, že boulder pre mňa má hodnotu zápisu až od tohto čísla. Bol som presvedčený o konkrétnom stupni, kedy začína boulder obsahovať určitú výzvu, náročný krok, alebo niečím zaujímavý krokosled, ktorého dešifrovanie a zdolanie som si cenil.
O dva roky neskôr som túto svoju pomyselnú hranicu posunul na 7A a dodnes jej ostal verný. Bouldre od 7 a vyššie sú tým, prečo ma bouldering tak veľmi baví.
Surfovať na pôžitkárskej vlne je bezpochýb strašne super, ale potrebujem vidieť progres, nakŕmenú túžbu dešifrovať stále náročnejšie bouldrové hlavolamy, ako aj postupom času so znižujúcou náročnosťou dešifrovať problémy v rovnakej klasifikácii.
Nebojím sa povrchnosti. Nakoniec, je v snahe zlepšovať sa dominantná? Denníček za mňa drží v pamäti to, čo nechcem zabudnúť. Prelez bouldra nad 7A pre mňa nie je len výkonnostný aspekt a pohladenie ega. Prezerám si zápisky a nebudem klamať, väčšinu prelezov si viem premietnúť na plátne. Krátkometrážne filmy plné radosti. Či starostí? Áno, je v nich môj život.
Vidím v bouldri všetky odlesky, to nie je len o krokoslede. Spomienky na etapu, na všetko, čo sa dnes podieľa na tom, akým som človekom. Tieto útržky raz vytvoria môj príbeh. Nevadí, že sa píše vďaka boulderingu. Prerástol mnou už dávno. Či ho zakorením, to neviem.
Som aj vďaka nemu šťastný. A čísla tomu dopomohli, čoby nie. Je to proste tisíc bouldrov. Tisíc pilierov môjho života a nemenej schodov na ceste za hodnotnými skúsenosťami. Tisíc výnimočných zážitkov, tisíckrát vyloženie myšlienok po všetkých poličkách v lese a tisíc vzácnych spomienok. Nikdy som sa nikam neponáhľal a o to viac dokázal vstrebávať ingrediencie okamžiku. Pretože nakoniec to budú tie filmy, po ktorých všetci raz zatúžime…
Je teda tisíc bouldrov veľa, alebo málo?
Ani veľa, pretože otváram dvere tomu, čo ma ešte čaká… A ani málo, pretože to, čo už mám za sebou, si veľmi vážim.
Tisíckrát ďakujem.
Oli
Komentáre