Bouldering v Južných Čechách (4.časť)

Noha naša túlavá navracia sa späť do Južných Čiech. Po deviatich mesiacoch pádime rozvíriť šumavské lesné vánky, podvihnúť hlavy znudenému ihličiu a vykarhať drzé lišaje. Na Šumave je žuly ozaj veľa. Oblasti rušné či menej známe, frekventované či takmer zabudnuté. V sobotu sme sa vydali práve do jednej z kategórie menej známych, kde sa stopy mádža hľadajú lupami.

Po Židovej strouhe a Rohanovskom vrchu, Tábore, Loučovicích a Vyššom Brode, sa v štvrtom pokračovaní seriálu o juhočeskom boulderingu presunieme na pastviny a do lesíkov česko-nemeckého pohraničia.

foto: yo

České Žleby sú solitérnou dedinkou v tesnej blízkosti Nemecka. Poloha im predurčila nie príliš ľúbivú históriu, asi ako každej obci ležiacej pri hraniciach socialistickej klietky. O tých, ktoré boli k železnej opone doslova na dotyk, dnes píšu už len informačné tabule a jazyky domácich. Míňame pozostatky „plota“ a hlavy sa nám z toho krútia, že kto vtedy chcel -nemohol, pretože kto sa pokúsil – v absurdne nič nezmohol.

foto: Oli

Šedivú minulosť spestruje šedivá súčasnosť. Šedivá ako balvany žiarivé rozhodené po pastvinách. Čo bolo je preč, nadiktovanú nevraživosť vystriedali turisti, kravy a bouldristi, prosto harmónia samá.

foto: Oli

Prvá informácia o tunajšej existencii balvanov sa do uší tých pravých dostala už pomerne dávno. Šťouch mi rozprával, že ešte v dusných časoch sa sem jeho otcovi (vďaka určitým privilégiám) darilo neraz zavítať. Neskôr mu básnil o šutroch v tajnom kúte ich zeme, šutroch podobných objektom záľube jeho syna, a to práve v časoch boulderingového boomu na prelome tisícročí.

foto: Oli

Netrvalo dlho, aby drátené kefy dostali nohy. V tichom prostredí pasúcich kráv vzniklo asi 150 bouldrov. Skúpe na chyty, náročnejšie na nohy a vyžadujúce na meter štvorcový aspoň tri sekundy techniky.

foto: Oli

Krásny je pohľad na krajinu bouldrovú. Zelené stromy, zelené listy, zelené steblá, zelené bouldre. Malý čitateľský kvíz: Ktorá zo zelených vecí by v predošlej vete nemala byť, aby neznegovala vetu pred ňou?

foto: Oli

Príroda má hlad po kameňoch, a už v relatívne krátkom čase dokáže zhltnúť i statný balvan. Švarcík vraví, že tu boli bouldrovať pred dvomi mesiacmi. Ja by som poslednú aktivitu zadatoval kľudne aj rok dozadu. Neúprosný apetít zelene má skutočne silný prejav.

foto: yo

Raz darmo, bouldrov v Žleboch nie je veľa a bouldristov ešte menej. Nie sú to Loučovice, ktoré predsa len občas ešte navštevujú aj zahraniční bouldristi, a lezie sa tam viac-menej pravidelne, aj keď zelene pribúda. Jednoducho, v udržiavacom rytme tu bouldre nemá kto liezť. Pre mňa osobne je toto najsmutnejšia skutočnosť. Vidieť zarastať pekné linky je ako vidieť vyhasínať ducha skaly, niečo ako hľadieť na premrhaný talent.

foto: yo

Zvesti o bouldrových klasikách a povinných chuťovkách sa do uší vzdialených nedostali. Menší rozsah obtiažností bouldrov, od tých najnižších po 7B, taktiež nemusí osloviť každého bouldristu. Výkonnostne zaťaženým by som sem asi neodporúčal ísť, teda v prípade, že ich pekný kraj neobmäkčí a tie 6Ačka, ktoré nevylezú, príliš nevyvedú z miery.

foto: yo

České Žleby sú lokálnou oblasťou, ktorú nebudem vnímať ako môj primárny cieľ na cestách na juh Čiech. Budem si ju ale pamätať ako krásne tiché miesto s učesanými pastvinami a kravskými mínami, čo by sa vám pri chvíľke nepozornosti aj po koleno vedeli vyšplhať, a so zelenými lesíkmi s maskáčovými kameňmi. A že aj keď nám občas mrholilo, bouldering chutil po radosti a vďake z nových poznaní.

Oli

Komentáre

  1. Mozno by bolo predsa len navnadit potencialnych navstevnikov-cisticov a spomenut, ze zleby su podstatne priatelskejsie ku kozi ako Loucovice :)
    Miro
  2. No áno veru, už len keby to pravda bola..
    Oli
  3. no a aj trošku viac svetla by mohlo byť...;)
    yo!

Oli

Zrušiť