Jesenné špacírky lesem sú najkrajší. Vedú nádherne farebnú cestu, pokrytú čerstvo opadaným lístím. Každá cesta nekam vede. Nekerá do rája, nekerá do hája, nekerá je krivá, iná ide rovno, nekerá je tá pravá, nekerá zasejky levá, a nekerá úplne na hovno.
Nekerá ví aj prekvapit, jako ked pod zlatavým lístím stúpím na koreň mohutného košatého stromu, a ten konárek vedla, tá posledná záchranná vjetvička, kerú sa chcem v tej zlomovej chvíli spasit, tak tá je aj v tém úplném mokru okolo, ku podivu, úplne suchá… Puk….. Nevydržala zlomovú chvílu, a zlomila sa. Jak já. V letmém pošuchu smjerem k místu, de, jak predpokladám, je pod nánosem voňavého lísťá, ukrytá kaluž vody, sa, už lahúúčko prikrčený, pokúsim uhrat to jak Maradona, na božskú ruku.
Lenže šipky a malinčí
prstíky poničí
radostný pocit je
sucha a bezpečí /úplne popiči/.
Predpoklad je dobrý, odlahlo mi. Kaluž pod perstrofarebnú perinu lísťá, chválašelikomu, je. Pokus o záchrannú božskú ruku sa též ukázal jako parádný príspjevek pro správnú hlúbku zážitku. Rozdrápaná bunda, zepár tŕňú v dlani, (skoro jak srdce v hrsti), zatemované celým telem, jak sa pod tým rozprávkovým lístím zaborím po kotníky do blata, a po kolená do vody, bokem tresnem na koreň, a hlavu spočinem v lone šípkovém, akurát ruženka už je fuč, ma též ovanul voňavým pocitem jesene. Ba cícil sem ho až bytostne, ked mi do goráčových botek natéklo zvrchu, do nepremokavej bundy zespodu, a mám co robit od radosti, aby nepribudlo aj zvnútra.
Tak kolenačky sa plazím z jamy po lesném traktore
ukrytej pod nánosem zlatých šat stromú
z mňa batoha madraca kapká voda a blato
a čeká mňa daleká cesta domú.
Opantá úžas ma
vyhrabávajúc sa z mokrej hliny
ten vzduch, tá farba úžasná
a v hube chuť latríny.
Je pravdú, že né každá špacírka lesem, plným opadaného lísťá, končí takto. A je pravdú aj to, že do hovna skúr stúpite pred panelákem, než v lese.
A preto, priatelia, užívajme jeseň, najfarebnejšiu a najčarovnejšiu časť roku, so všetkým, čo k tomu patrí.
Milan