Sú to roky, to som mal hádam ešte len svoje druhé lezečky, keď sme sa s Otom dohodli, že nám ukáže bouldre na Rybníčku. Chodieval tam v rámci svojich cyklistických výjazdov. Vždy si len z hlavnej cesty odskočil preliezť previsnutú hranu na hlavnom masíve pod hrebeňom a šliapal ďalej. Hrana nás vtedy oslovila, tuším sme ju skoro preliezli. Vymenil som veľa ďalších párov lezečiek, kým som sa na Rybníček vrátil.
V roku 2012 sme s Bugim spravili pár, možno aj nových smerov, to nikto nevie. Totiž, pezinskí borci sem chodievali búšiť už takmer pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy sa tu vraj preliezla aj línia s odhadovanou obťažnosťou 7C.
V období našej druhej návštevy sme boli silno ovplyvnení častými zahraničnými návštevami ľúbivých žulových a pieskovcových bouldrov. Z pohľadu nadšenia pre náš lokálny kremenec to nie je dobrý základ.
Ďalších osem rokov som na Rybníčku nebol. Až túto jar. A musím povedať, že som mu konečne naplno prepadol. Bezpochyby mi v tom pomohli súčasné okolnosti, ale kto vie, s aktuálnymi zážitkami (nielen lezeckými) sa mi zdá, že je tam naozaj strašne super. Dokonca aj s deťmi! Odporúčam.
Zatiaľ sa venujeme hlavnému masívu na hrebeni a jeho okolitým menším súrodencom. Aktuálne som napočítal cca 32 bouldrov od 5A do 7C. Odhadujem, že do dvoch týždňov by mohol byť sprievodca hotový.
Bouldre v hlavnom masíve sú krokovo bohaté, silová vytrvalosť sa počas pokusovania istotne prihlási. Lezie sa prevažne po kvalitnom kremenci, chyty sú relatívne dobré – od líšt na pol článku, po oblé stisky ako z Fontáča.
Podarilo sa nám vytvoriť línie, ktoré z môjho pohľadu ašpirujú medzi to najlepšie malokarpatské lezenie. Ale dojmy a miesenie chutí už nechám na vás.
Len to som chcel… vedzte, že lokálne srdce tlčie nahlas a neobvykle rýchlo.
Oli
Komentáre