Boulder.sk

Človek by sa po nej natiahol hneď a zaraz. Po peknej sobote na pieskovcoch, pokojne aj na otočku, na pár hodín, lapil by ju človek najradšej za pačesy - tú kypiacu príležitosť vyvenčiť sa na pekných balvanoch, kým október svieti naslnečno.

Čo by to bolo za jednodňový záťah na Velú, ak by nebolo aspoň 30 stupňov? Pretože keby sa vzduch nedal krájať, nepohol sa ani jeden lístok na strome, oči neštípali z kvapiek potu a prsty by nekrvácali už po prvej hodine, čo by to len bolo za netradične príjemný bouldering? Veru, bolo by to obzvlášť divné, a preto sme ani chvíľku nezaváhali a vybrali sa v sobotu na Velú.

Toto by mohol byť príbeh o tom, ako sme nakoniec nevycestovali na boulderingovú akciu Ocún Boulder Cup Sněžník, ale bol by zbytočne krátky a pochmúrny. Preto bude radšej o tom, ako sme na ten Sněžník síce nevycestovali, no zvolili si náplasť v podobe boulderingu na slnečnej Morave. A to už znie lepšie.

Tak nejak uprostred týždňa zrodil sa nápad rozčechrať pod volajakými balvanmi víkendový vzduch. Nepripraveného zastihla ma myšlienka na Bor, ani som sa od samého prekvapenia k oceneniu jej jedinečnosti nevládal dopracovať. Hodím jedno kukátko na predpoveď a nezvyknutí na samé slnečné ikonky začíname v piatok podvečer radostne baliť.Čo za vidiny ženú ten čas naprieč životom, že mu stále len na chrbát musím pozerať? Je už sedem hodín večer a my len odchádzame.

Sviatočné utorkové ráno samozrejme nebolo úplne bežným ránom. V rozgajdaných trenkách som na balkóne pochlipkával horúci čaj. Popri tom, čo mi figliar vetrík šteklil miesta, kam by sa cez tesné slipy isto nedostal, som sústredene analyzoval stav počasia. Bolo to príma, čiže s vyslovením prognóz som sa vôbec neponáhľal. Až keď suseda začala hlasne zvolávať deti na obed, zistil som, že ak chcem naozaj ísť, mal som byť už dávno na ceste.