Na FBF (Film Boulder Fest – pod týmto názvom sa akcia zapísala do historických análov) sa vždy veľmi teším. Jednak to bola akcia, ktorú sme navštevovali vo väčšom počte ešte v našich boulderingových počiatkoch a vždy sme si z nej odnášali skvelé zážitky (kultúrne i športové). Na druhej strane to mám v loučovických lesoch veľmi rád a bez ohľadu na lezecké úspechy sa sem kedykoľvek rád vraciam. V horúcom lete či v mrazivej zime. Nakoniec, srdce je ten najlepší termoregulátor.
Nejedenkrát som do Loučovíc vyrazil aj sám. Objavil sa dokonca prípad, kedy som sa navonok zachoval absolútne iracionálne a na FBF 2016 išiel sólo aj napriek zlej predpovedi. Predpoveď sa, samozrejme, vyplnila – a tak som celý víkend objavoval čaro vlhkých bouldrov, alebo sa utiekal pod previsy. Mal som ale veľké šťastie a už v úvode môjho výjazdu sa mi podarilo objaviť zázračný prepínač, ktorý z iracionálneho rozhodnutia poľahky vždy spravil ten najsprávnejší čin pod slnkom. Bobuľový výber zúčastnených bouldristov vie svoje.
Piatok
Sólo výjazdy som si pripomenul aj tento rok, a vzhľadom na menej príležitostí (ktoré sa mi v poslednej dobe ponúkajú), som sa po tejto načiahol a vyrazil už v piatok ráno.
Predpovede neklamali. Od Linzu to už bola jazda zamračenou krajinou. Po prechode hraníc (to je ten moment, keď sa vám rozbúcha srdce a prsty sa začínajú nekontrolovateľne potiť) som si už slnečné okuliare radšej dal dole. Predsa len to bez nich vyzeralo aspoň trochu optimistickejšie. Keďže som po ruke nemal žiadne ružové, povedal som si, že si prípadne spravím aspoň výlet do sektoru, kde som ešte nebol a popozerám si potenciál.
Mračná sa nado mnou nakoniec zmilovali. Vybral som sa na úplný vrchol Luču do sektoru Vyhlídková skála. Poviem vám, ovešaný dvoma matracmi, dvoma sit-kami, taškou s jedlom, dvoma fľašami, foťákom a statívom, to nebola žiadna zábava. A možno mi vlastne najviac priťažovali moje ambície, kto vie.
Za piatkový cieľ som si totiž zvolil atypický kúsok Stairway to Heaven 7C+ od Sebastiana. Boulder ma hneď zaujal svojim charakterom. Obrátené schody do neba. Na Loučovice iné lezenie, trošku aj po chytoch, ale stále len tak, aby sa dostatočne zle držali. S formou som to však úplne netrafil, aj keď som to tušil, stále som o trošku viac dúfal. Zastavuje ma jeden krok, v ktorom nedokážem do zlej lišty prihodiť druhú ruku a presúvam sa pod ľahšie bouldre.
Musel som byť opatrný. S ľahkými bouldrami v Loučovicích to totiž pokojne môže byť len „na papieri“. Zničiť sa v nich môžete rovnako, iba ten pocit po boji ma inú dochuť.
Bol som obozretný. Okrem novšieho Ninja Kick 7A som si vybral svoje staré resty – Squeez 7A a Čumulungma 7A. Oči som si vyočil na potenciálnych balvanoch, ktoré sa tu všade povaľujú. Závistlivo som si ich premeriaval a vizualizoval línie. Mať ich v Malých Karpatoch…
Zo snívania ma po ceste dolu z kopca preplieska pohľad na vyklčovaný les. Za Zubom to už nie je ten čarovný priestor, ale len obnažené balvany zaváľané popílenými stromami. Ostáva len dúfať, že sa píly nedostanú aj do iných častí Luču, lebo práve to, čo tvorilo genius loci onoho miesta, zožerú, čo im benzín bude stačiť.
Večer vchádzam do penziónu šmatlavým krokom, akoby som práve zhodil naložené krosná na Chate pod Rysmi. Jeden by si pomyslel, že ten chalan musí byť kráľovský taktik… Ale po tom, čo si fukne aj šieste pivo, by mu to druhý asi vyvrátil. Zajtra je predsa nachystaný okruh pätnástich bouldrov, a to nie je len tak.
Zvyšok našej slovenskej výpravy prichádza dobre naladený, vyzerá to tiež na dobrých stratégov. Ale čo už, keď má Maroš rozlúčku so slobodou.
Sobota (FBF 2018)
Minulý ročník sa vydaril na výbornú. Síce to stále bolo bez filmovej súťaže, ktorá túto akciu vedela vždy jedinečne okoreniť, počasie vyšlo na výbornú. Skvelý bol aj súťažný okruh vybraných bouldrov a príjemnou zmenou sa ukázala byť aj voľba sektoru vo Vyššom Brode.
Tento rok pripravili chalani opäť nový sektor. Centrum diania sa presunulo do lesa nad železničnú stanicu Lipno nad Vltavou. Človek neprestáva žasnúť nad nekonečnými možnosťami. Aby toho nebolo dosť, ďalší ročník by mal byť opäť na nových balvanoch…
Otváram oči. Po dlhom čase ráno z tých, ktoré vás napriek slnku za oknom vtláčajú hlbšie do postele. Nebyť dnešnej akcie, rozhodne by som dospával. Nie je umenie vyliezť za triezva 7C po chytoch v Rocklands, k skutočnému umeniu sa začína približovať až trasľavý výkon s hlavou pred explóziou v niektorom z loučovických 6B+.
S Marošom sme sa skutočne rozlúčili. Stratil sa totiž hneď po tom, čo zdolal nástupový kopec. S jednou prestávkou, keď zháňal Ibalgin, som ho videl až podvečer na prvých rozliezacích bouldroch.
Ostatní sme sa prebrodili súťažným okruhom pätnástich kúskov od 5B do 7B. Bouldre boli veľmi vďačné a väčšinou vo vás nechali doznievať pozitívne pocity z nejakého špecifického bouldrového úskalia. Po tom, čo som sa dozvedel, že Magnus vyflešoval všetko čo sa dalo, aj nedalo, som si trochu vydýchol, že to nemusím hrať na pokusy. Moc mi to totiž nejde a dnes obzvlášť. Silovú prevahu som nechal rozplynúť v lepších včerajškoch, a tak som si pekne zabojoval aj v niektorých 6Bpluskách. Perfektná bouldrovačka s množstvom zábavy.
Po 14tom bouldri mi už začína byť jasné, že v tom poslednom – najťažšom, veľa vody nenamútim. Tak aj bolo. Prsty po dlhšom čase zažili šok, ale ten pocit byť doškriabaný až za ušami a ubolený, akoby so mnou hrali celý deň futbal (ale nebol som za hráča), je krásny.
Večer sa všemocne snažím pri pive zabojovať, zrak sa mi však občas stratí v akýchsi hlbinách fyzického roz(po)loženia. Chalani sú veselí, dokonca aj Maroš opäť ožil, aby sa s nami naďalej lúčil. Po vyhlásení výsledkov ešte chvíľu bojujem. Po tom, čo ohlásia koniec plzeňského sudu, je konečná aj pre mňa.
Nedeľa
Oproti sobotnému ránu je to nedeľné o niečo jednoduchšie. Hlava nebolí, prsty a telo áno. S takými bolesťami viem ale bojovať lepšie. Ideálne opäť na bouldroch.
Obmedzený čas nás nepúšťa vysoko do kopca. Rozpŕchneme sa okolo Concorda. Ťahám chalanov na Squeez, ktorý som v piatok nesprávne nastúpil, a tak ma čaká reparát. S Luigim si ho vylezieme, dnes je to celkom slušná makačka.
Mladý a odvážny Luigi bez záväzkov, s dychom parketovej šelmy, pridáva aj prelez Concorda. Na záver ešte klasika Hranice zoufalství, ktorú Bugi zázračne ohybným spôsobom zakrátko prelieza, a štartujeme.
Poďakovanie patrí organizátorom vydarenej akcie za prípravu perfektného sektoru a výborný výber súťažných bouldrov. Za dôvod tešiť sa sem každý rok. Za hybnú silu juhočeského boulderingu a za otváranie dverí do hlbokých komnát boulderingovej podstaty. Nech sa ten knižný sprievodca vydarí!
Ďakujeme.
Oli
Komentáre