Deň pred odchodom sa na nás zo všetkých médií valili nepriaznivé správy o počasí, no my sme samozrejme verili v nedostatočnú vybavenosť meteorologických staníc a výrazné nedostatky o atmosferických procesoch, kolujúce v danej komunite vedcov. Sprevádzaní istotou nasadáme do auta, v ktorom sa našťastie podarilo úspešne zaplniť, nielen sedadlo spolujazdca, ale dokonca aj vodiča. V takto početnej zostave prekračujeme rakúske hranice, kde sa nám macaté dažďové kvapky zakrátko snažia ukradnúť úsmev z tváre. Musím podotknúť, že sa im to počas celej cesty ani nachvíľu nepodarilo. Smiali sme sa dokonca aj pri vystupovaní z auta v upršaných Loučovicách, i keď už išlo o úsmevy z kategórie kyslých. S takto poznačenými ksichtami vchádzame do premočeného lesa, ktorý nás okamžite hlasným smiechom posiela radšej na pivo.
Ako to už býva v Čechách zvykom, opäť dobre čapovali a my sme teda opäť museli ranné úkony presúvať na obed. Aké bolo moje nadšenie, keď som po prekonaní zobudeneckej debility spozoroval, že sa počasie umúdrilo! Vysoká vlhkosť vzduchu síce spomaľovala obsýchanie skál, no liezť sa, v rámci možností, dalo. Liezli sa naše štandardy, a keď to podmienky dovolili, aj niektoré resty z minulého výjazdu. To všetko sa dialo až do zotmetia… No a potom, ako už býva v Čechách zvykom…
Náš posledný loučovický deň sa niesol v duchu riadnych hecovačiek. Podmienky nabrali takmer ideálne kontúry, dokonca aj slnko vyšlo na pár momentov. Čo sa nepodarilo včera, malo teoreticky ísť dnes. V mnohých prípadoch sa teória potvrdila, no čo čert nechcel, vyskytli sa aj také prípady, kde sa zúčastnenému celá teoretická báza nepochopiteľne rútila…
Ale také sú Loučovice… Popri vašich úspechoch si vás získavajú najmä tým, čo nepreleziete a to im s vami zaručuje neustály kontakt.
Začalo pršať. Stekajúca voda si začala robiť nároky aj na posledné suché miesta na kameňoch a nás vyprevadila na odchod. Loučovice nám viac nateraz nedovolili, ale len preto, aby nášmu pocitu hladu mohli dať kontinuitu… Zrodil sa príbeh bez konca.
Oli.