Sobota dopoludnie a my začíname priechodom cez dvere na pomedzí kontrastných svetov, hneď nad panelovou “pýchou“ Loučovíc. Toľká blízkosť s urbanizovaným krajom a pritom toľká diaľka od ľudských predstáv. Všetci čo tu už liezli, či neliezli, vedia o čom hovorím. Tu je vládcom žula, a každý kto si nesie v batohu lezečky, sa jej zákonom podriaďuje.
V obkolesení stoviek počistených oblezených kameňov pomaly stúpame svahom Luču. Organizátori pripravili kopec nových bouldrov rôznych obťažností ale ťarcha v nohách a občasná tma pred očami nám svojským spôsobom pripomínajú, že ten najťažší boulder sa predsa len ukrýval v prvom kontakte s ranným svetlom a ustabilizovaní náročného prechodu z horizontálnej polohy do vertikálnej. Niečo nám navráva, žeby v tom mohlo mať prsty tekuté spríjemnenie nesúťažnej piatkovej filmovej projekcie, ktoré sa v sobotné dopoludnie začína u väčšiny pomerne rýchlo vnímať v menej pozitívnom zmysle.
I keď je teraz prvý kontakt so skalou oveľa menej odvážny ako ten včerajší s Eggenbergom, chutí neporovnateľne lepšie. Zakrátko sme plne podriadený loučovickým zákonom a skvelej atmosfére „z pera“ bouldrujúcich ľudkov. Nachvíľu si aj líham pod kameň a nechávam sa ňou celý popísať…
Z lesa nás vyháňa až zatúlaný búrkový mračisko, ktorý takto podvečer pocítil potrebu hájiť remeslo meteorológov a demonštrovať ich prognózy. Kým si na krajinu vypršal svoje potreby, my sme si zahnali tie svoje v hostinci pod lesom. Juj, no a pivko za 16-násť záber našich potrieb opäť rozširuje. Ako naschvál.. A tak sa stalo, že mračisko skončilo skôr ako my.
Začiatok filmovej projekcie a posudzovania súťažných fotiek sa so záverom dňa pomaly blížil. Kolektív okolo boulder.sk si tieto momenty presvetlené oranžovým nebom vychutnával fúziou prenikavých tónov djembe a štekania uzáverov nádobiek so zlatistým mokom. Kúzlo tejto melódie z nás sňalo hanblivosť súvisiacu s našimi súťažnými príspevkami a odrazu bolo všetko pripravené na Mírov zahajujúci predhovor.
Pohľad na súťažné filmíky pomedzi siluety hláv zúčastnených fandov boulderingu ma napĺňalo skvelými dojmami. Vypustil som z hlavy všetky neisté pocity, veď išlo o stretnutie priateľských a výnimočných ľudí na mieste, ktorého súčasťou sme boli aj my a do tvorby ktorého sme v danom čase prispeli rovnako ako ostatných 14 amatérskych filmárov, či fotografov. A tak som naplno otvoril priestor zábave a inšpirácii.
Po uplynutí trojhodinového predstavenia došlo k vyhláseniu výsledkov, v ktorých na naše prekvapenie figurovali aj „produkty z vlastnej kuchyne“. Videjko z októbrového tripu vo francúzskom Fontainebleau získalo v parádnej konkurencii 2.miesto a Marošova fotografia z Hartensteinu stála dokonca na stupni víťazov úplne najvyššie. Zaslepení radosťou siahame opäť po skvoste krumlovského pivovaru možno častejšie akoby sme mali, a preto nás ráno čaká repete v podobe naštrbených pohľadov a hrozne veľkých hláv.
S pochybnosťami o správnosti našej životosprávy, no bezpochyby kultúrne vyžitý, sa púšťame do balenia stanov. Po úspešnej partii tetrisu s batožinou nasadáme do áut a aj dnes odchádzame prekročiť prah tých dvier na pomedzí.
Po absolvovaní nedeľňajšieho boulderingu sa pichľavá myšlienka na odjazd domov stáva neodbytnou. Na sedadle auta jej úplne podlieham a v návale silných zážitkov kapitulujem prepadom do trvalého spánku. Zobudím sa až budú moje kroky znovu sledovať zákony šumavskej žuly. Dovtedy sa mi budú snívať krásne sny..
Oli.