Uplakaný Blázon aj naďalej trúchli a nedá nám doliezť posledné projekty, čoby dokončiť konečne plánovaného sprievodcu. Po krátkej prehliadke zatečenej skaly sme boli opäť nútení zbaliť švestky a pobrať sa o pol hodinu cesty ďalej, na druhú stranu Karpát do lesov nad Chtelnicu.
Ani tu to nebolo úplne ružové. Zuby nabrúsené a vycerené na projekt v ľavej časti najväčšieho previsu ukryli sa nám za ďasná, len čo kaluže nalepené na chytoch rehotať sa začali. V Chtelnici našťastie platí pravidlo – vždy nájdeš niečo suché. Tak sme tie nešťastnice vodové za chrbtami nechali a pokročili hlbšie do útrob bouldrového sveta.
Tábor sme si rozložili v sektore s najkvalitnejšou skalou, tentokrát aj oveľa suchšou ako v decembri pri našej poslednej návšteve.
Nie je ľahké aktivovať stuhnuté prsty na tunajších bouldroch. Opäť raz nám to potvrdil aj zapeklitý Kliešť 6C.
Keďže sme nemali slaninu a ani teplota nebola až tak „preklatě nízko u pasu“, s opekačkou sme sa príliš neponáhľali a mohli sme sa plne sústrediť na projekt 135 so starým pracovným názvom Žiletka.
Chyty tu rozhodne nie sú tupé a najväčším problémom bouldra je v podstate nechať prsty zvyknúť si na ono krásne utrpenie. Pretože, keď sa vám to podarí, ani sa nenazdáte a bobky vám budú robiť spoločnosť v mierne morálovom výleze.
S Ondrom sme boulder po vyladení úspešne doklepli. Bez okolkov by som 135ku klasifikoval za jeden z najlepších kúskov v Chtelnici, ak nie v Karpatoch.
Po preleze sme sa presunuli na starší boulder Soho 7B, ktorý po sebe zanechal (svojho času) aktívny Joko. Náročnosť bouldra je v prvom parádnom dynamickom kroku, no po konzultácii sme sa zhodli, že v porovnaní s inými lokálnymi 7Bčkami by Soho mohlo byť pokojne 7A+. Dobudúcna bude rozhodne zaujímavou výzvou spojenie Soha a Balady pro banditu.
No nič, čas je neúprosný a musíme aj napriek slnečnému chlácholeniu vyraziť domov. Už zase nastane ten svrbivý čas s otázkou nalepenou na čele, že kedy už zase trafíme ten terč.
Oli
Komentáre