Nanešťastie som sa vždy po niekoľkých prvoprelezoch zobudil. Trvalo aj pár minút, kým som uveril, že tieto oblasti jednoducho neexistujú a že ma do postele odtiaľ isto nikto nevedomky nepreniesol. Je úžasné, čím vás dokáže hlava učičíkať, poskladať z vašich predstáv super dielo a potom vám ho priamo na veľkom plátne premietnuť uprostred hlbokého spánku.
Keď však predstavenie skončí, o slovo sa hlási realita. Tá je na podobné pieskovcové hity na Slovensku pomerne skúpa. S absenciou koncentrovanejších pieskovcových oblastí som sa už dávno zmieril (teda iba čiastočne), nechcel som si ale pripustiť, že by sme tu onen žiadaný materiál, boulderingu hodný, vôbec nemali. Veď len kúsok za našou hranicou sa nachádzajú moravské piesky s množstvom koncentrovaných oblastí, veď nemôže byť príroda voči nám natoľko krutá, aby geológia kopírovala štátnu hranicu a nám podhodila maximálne dobré podmienky pre zber húb.
Stáva sa, že horský hrebeň prekrojí krajinu na rozdielne svety s rozdielnymi prírodnými podmienkami súvisiacimi nielen s orientáciou voči slnku. Napriek tomu som dúfal, že u nás sa tento jav až tak výrazne neprejavil. Pulčín u nás určite nenájdeme, ale …
Moju tlejúcu vieru v existenciu pieskových balvanov na Slovensku rozfúkali fotografie kameňov, ktoré sa ku mne dostali niekedy minulý rok. Šutriská ako hrom, vraj niekde nad Púchovom, pomaly sa nevtesnali ani na fotky.
Bližšie informácie mi nakoniec dal až toho roku Stano. V poslednej dobe aktívny bouldrista, ktorý stále vytvára nové veci po okolí, vrátane Končitej a jej najťažších bouldrov. Na Stana som si vsadil, že to bude práve on, ktorý to nemá ďaleko z domu a ktorý má dosť zápalu, aby sa postaral o prvý diel popularizácie slovenských pieskovcov.
Neviem, kto bol prvým, kto ihlu v kope sena objavil. Pravdepodobne niekto z lokálov, kto dal neskôr echo chalanom z Dubnice a tí začali čistiť prvé bouldre. Príchodom Stana sa práce a prvoprelezy aktivizovali, začali vznikať prvé ťažšie kúsky.
Srdcom oblasti je pár mohutných koncentrovaných balvanov s premenlivou kvalitou pieskovca. V zásade od neho môžete čakať presne to, čo na Morave – je drsný, miestami kvalitný, miestami až extrémne solivý. Ale je náš a to mu z môjho pohľadu nesmierne pridáva na šarme.
Väčšina hotových bouldrov je pohybovo veľmi pekná, raz darmo, pieskovec to proste vie. O oblinky a oblé hrany nie je núdza, taktiež nejaké tie mantle a iné typické pieskovcové vychytávky.
Aktuálne je hotových niečo okolo 20 bouldrov s prevahou sedmičiek. Potenciál ešte je, množstvo hlavne ľahších bouldrov čaká na svojich rodičov.
Prístupu k oblasti nemožno odoprieť mierne turistický charakter. Polhodinové stúpanie si ale môžete okoreniť fascináciou okolím, obzvlášť peknými solitérnymi balvanmi. Tie len odkazujú na množstvo práce, ktoré na bouldristov čaká aj mimo hlavnej koncentrácie kameňov (dedko z dediny ju nazval Čertove skaly). Keď sa to raz podarí všetko zmapovať, počistiť a vyliezť, budeme mať na Slovensku prvú pieskovcovú boulderingovú oblasť, ktorá bude v sebe zároveň živiť indíciu ďalších objavov v okolí.
Štípem sa, štípem, či sa mi len opäť nesníva. Konečne!
Oli
Komentáre