Je štvrtok pred Veľkou nocou a ja sa s upotenými rukami v práci potajomky preklikávam lezeckými videjkami . Už iba hoďka a moment, na ktorý som sa tešil posledných pár týždňov je tu. Namiesto známej cesty na letisko zamierim smerom na západ, na magické miesto, kde som bol v myšlienkach a snoch už snáď tisíckrát…
Matne si spomínam ako som na bouldrovke v Mannheime spoznal príjemnú skupinku ľudí, ktorí ma hneď v ten deň pozvali na veľkonočný výjazd. Teraz, aj napriek všetkým varovaniam, že ma títo neznámi ľudia rozpredajú na orgány, alebo znásilnia, s nimi sedím v aute a snažím sa porozumieť nemeckej konverzácii. Po chvíli, okrem iného, zisťujeme, že „Ako sa máš“ vlastne znamená: „Aku ist am Arsch“ (Baterka je na sračky). Čo sa človek nedozvie…
Fontáč nás víta s prísľubom počasia „am Arsch“, no neklesáme na duchu a brúsime si to medzi kvapkami 95.2-kou. Aj v hmle, daždi a mokrom piesku sú všade navôkol vidieť iba úsmevy a široké náruče spoterov. Je príjemné cítiť sa tak normálne medzi takými nenormálnymi ľuďmi. Keď som sa došnorchloval v Indestructible a bunda hodená na obline už nebola schopná odolávať náporu kvapiek pre ďalších záujemcov, odchádzame. Aj zajtra je deň…
Ešte ráno sme krúžiac ako supy bezvýsledné hľadali aj najmenšie kúsky suchého potešenia a o pár hodín neskôr sa už rochníme v oblinovej rozprávke Retour aux sources, Rudeboy… Mokré sny nejedného bouldristu sa stavajú mierne vlhkou realitou sobotňajšieho večera v príjemnom kruhu nemecko-britského snaženia so slovenským zblúdilcom.
Isatis, Cuisinière, vôňa lesa, nedeľné slniečko, piesok, smiech… Všetkého je dostatok. Každému veľkonočnému návštevníkovi dopriate vrchovatou mierou. Deti, mladí, dospelí. Bouldristi, cyklisti, bežci. Všetci zdieľajú dary lesa, zdraviac sa s úsmevom na tvarí. Ľudí je síce ako húb po daždi, no atmosféra a pohoda tohto miesta neutrpela. Možno sa iba viac zaplnilo dobrou náladou. Aj bouldre si užívajú lúče slnka, dotyky. Karma, Miséricorde. Pyšné sa vypínajúc čerpajú silu z pohľadov svojich obdivovateľov. Ako turistické atrakcie sú miestom náhodných stretnutí dávnych známych a priateľov. Skúšame ich pohľadmi, kopírujeme tvary do pamäti. Určite si raz o nich zasnívam.
Fontainebleau je tam a ja som už tu. Určíte sa pravé prebúdza do ďalšieho pekného dňa. Možno pofukuje aj príjemný jarný vietor a vysúša oblinky. Síce nie pre mňa ale pre iných.
Mne ostala hrejivá spomienka v mierne chladnejšej realite pracovného týždňa. Svet nie je iný, ani chleba nezlacnel, no predsa sa dnes ráno vstávalo akosi ľahšie a veselšie. Kráčajúc do práce ešte cítim ako ma pália končeky prstov na kávovom kelímku, v topánkach hádam cítim aj zrnka piesku. Keď privriem oči, cítim jemnú vôňu vlhkého ihličia,…
Cyril
Komentáre