Prvý cieľ bol jasný: Lappnor. Preslávený legendárnym Burden of Dreams, V17 ako oči. K tomu sa dozvedáme, že desať z desiatich fínskych bouldristiek odporúča ísť bouldrovať jedine na Alandy. Tak si vravíme, prečo nie? U nás celkom exotická destinácia, preslávená červenou žulou. Tak nakúpime trajekty, povysávame auto, pozrieme predpovede počasia. No, povedzme si, nevyzeralo to úplne ružovo. V týchto končinách je dážď častý aj v lete, počasie sa môže meniť každú chvíľu. Predsa len, sú to ostrovy v Baltickom mori, medzi Fínskom a Švédskom. Ani radary rôznych aplikácií nemali vždy pravdu, ale nakoniec všetko dobre dopadlo.
Na fínsky mainland sme šli autom cez Poľsko a Pobaltie. Musím povedať, že cesty cez Poľsko sa naozaj netreba báť. Celú dobu sme išli po neplatenej diaľnici. Severnejšie to bolo trocha horšie, ale dalo sa. V Talline sme naskočili na trajekt do Helsínk. Tieto trajekty sú preslávené bujarou zábavou – lacný alkohol, živá hudba, karaoke… V Helsinkách máme zázemie, pravidelne navštevujeme sestru Andreu a jej Atteho. Jeden deň sa zdržíme, lebo kúsok za domom majú severský park – bouldrový park. Fínsko je proste jeden veľký šuter, z ktorého rastú stromy a čučoriedky. Iný by povedal krajina tisícich jazier. V parku, v štvrti Käpylä, nájdete crag Taivaskallio, ktorý tvoria pekné žulové stienky. Lezieme najmä po lištách a policiach, ale nájde sa aj riadny obliak. Kúsok odtiaľ je kiosk Puska Kiska s výbornou kávičkou, ktorý obsluhujú pankáčske decká. Ak máš dôvod zdržať sa v Helsinkách, toto miesto stojí za návštevu.
Ďalší deň balíme sestru a vyrážame do Lappnoru. Ide s nami aj napriek výroku, že je to riadna riť. Nie je ďaleko od pravdy, ale to nám vyhovuje. First things first, hľadáme Burden, chceme fotoshooting. Smejem sa na sebe, priznávam. Prekvapil ma červenou mozaikou, štruktúra skaly je nesmierne zaujímavá. Ostatné poznáte. Prečo sme ale naozaj tu, je, aby sme si zaliezli. Kúsok od neho je rozprávková oblasť Lappnor. Najmä pre lezcov šestkových a sedmičkových ciest. Víta nás rozkvitnutými zvončekmi a šutrami jedinečných trollých tvarov. Žula je vysoko kvalitná a prostredie atmosférické. Ihličnany, machy, slniečko presvitajúce cez koruny stromov a nie sme v tom sami. Stretávame dvojicu fínskych búchačov. Padajú vtipy o tom, ako sa pri nich zložíme, urobíme kávu a povieme im: „Chalani, prišli sme si pokecať.“ Kto pozná vtipy o Fínoch, tak vie. No, po vtipnom okienku už lezieme. Stále sa dobre bavíme. Najmä na línii Burden of cigarettes. Ostré hrany, malé lišty, crossy, gaston a pätičky… Čo sa týka techniky prelezu, pre Uhlýka najcennejší boulder zájazdu. Pre mňa natiahnuté rameno. Nálada trocha upadá… Večer sa zoškriatkovieva, pribúdajú bouldristi, skúšajú svoje projekty. Čistá nádhera.
Ešte spomeniem miestneho landlorda. Usmievavý pán, čo sadí stromy. Prišiel za nami, aby sme synovi vysvetlili, čo tam robíme. Povedal nám, že tento kus lesa je jeho a nemá problém s lezcami, sme čistotní a nerobíme hluk. Tak na to pamätajme. Ale poďme späť. Pozeráme radar, blížia sa búrky, sauna volá, presúvame sa ďalej. Smerujeme do sauny Järvilla pri Turku, odkiaľ nám ide trajekt na Alandy, do hlavného mesta Mariehamn.
Konečne je tu to vysnívané ráno, naloďujeme sa a hľadáme príjemné miesto na sundecku. Cesta trvá približne šesť hodín. Stále je čo obzerať. Plavíme sa medzi malými ostrovčekmi. Na niektorých sú postavené chaty so saunami. Vo Fínsku žijú aj šťastlivci s vlastným ostrovom. Keďže predpoveď počasia samozrejme nie je priaznivá, hneď z lode šoférujeme do prvého cragu na severe, Uusikasviken. Tento crag je docela malý, parkovanie pre dve autá. Zato opäť rozprávkový. Ihličnany sú riedke, podložie skalnaté a porastené machmi rôznych druhov v mnohých odtieňoch zelenej. Ochkáme už po ceste do cragu, oči vyvaľujeme na machových balvanoch a vravíme wau, keď zbadáme krásne bloky červenej farby. Hneď ma prestáva bolieť rameno, mením názor – týmto nádherám sa nedá odolať. Hneď prvé súskalie je jedno z najkrajších. Pekná výška, hladké stienky s lištami a špárami. Ukážková cesta menom Hodor sa nám zapísala do pamäti medzi prvými. Lezenie pre nás ako vyšité. Aj ľahké cesty boli skvosty. Potom skúšame jeden solitér, Lowball, hodený pred týmto súskalím a tam už to bolo horšie. Jaj, obliaky, previs… nie úplne sa darilo, ale nevadí, ideme ďalej. Za obeť padli iba Spaghetti bolognese. Hlbšie v lese si nájdeme stenu s miernym highballom Rahvaan kallistuva, kde nás výlez odmení výhľadmi na krajinu pod nami. Všade lesy, morské zátoky a ramená, kde tu usadlosť. Samá príroda v prírode. Spokojní sa vraciame a tešíme sa na ďalší deň.
Prišiel uragán Ulla. Vo Fínsku im dávajú meno podľa toho, aké je meno v ten deň v kalendári. Po pár minútach na daždi sme premočení. Sestra kituje, fučí ako besné, krútime hlavou, že je šialená. Ale keď vidíme ten úsmev na jej tvári po vylezení z vody, všetko nám je jasné… Ale ísť liezť štvorkový slabový highball? To ani za svet :)
Na druhý deň je už kľud. Vyšlo slnko, ďalší problém. Keď na severe vyjde slnko, človek má chuť všetko zahodiť a len sa opaľovať. Ale nevadí, ideme do najznámejšej, najväčšej oblasti na ostrove – Geta area na severozápade. Prvé dojmy boli pre mňa nemilé. Veľa ľudí. Už parkovisko bolo plné. Je to nielen lezecké, ale aj turistické miesto. Teda viacmenej turistické. Kopec má skoro sto výškových metrov, čo ho činí jedným z najvyšších na Alandoch. Pred 50 000 rokmi tvoril Alandy len tento kopec a kolom dokola pláže. Ponúka ľahkú turistiku, frisbeegolf, kemp s kaviarňou a bouldering. Hľadáme prvý crag, South Grottan. Uhlýk najprv vybral zapadnutý kút a ja si len vravím: „Preboha, to kvôli tomuto sme sem šli?“ Našťastie to bol fakt iba zapadnutý kút, ako sme zistili po rýchlom presune. Aj keď, Uhlýk bol spokojný. Vyliezol si tam líniu vo svojej najvyššej lezeckej obťažnosti – Regulator, a nakoniec tam bol aj taký milý kútik, V problem, zapadaný ihličím, ktorý sme si tiež užili. Haha, karpatskí bouldristi proste ocenia aj to, čo krásne nie je. Pomaly sa rozbiehame a lezieme až do desiatej večer. Slnko nikdy poriadne nezapadá, je polárny deň, sveta bouldrovať.
Ďalší sektor, ozajstná South Grottan, je už o niečom inom. Obrovské aj menšie strechy a steny, zo stien sa stávajú priam múry, ktoré lemujú cestu až dole k moru. A cesta to je dlhá. Dvojhodinový pochod s nákladom pre fajnšmekrov. Ale stojí to za to. Odmenou je ocitnutie sa na inej planéte. Skala nepoškvrnená mádžom, more, alandský prales, kde mravce prevzali doménu. Morské orly a človečina v nedohľadne. Aj Ben Moon si to sem párkrát odšliapal. Ale poďme na začiatok. V South Grottan nájdete hlavne previsové lezenie a kto má rád klaustrofobické špáry, nájde aj to. Ale tie strechy. Všade, kam pozrieme, sú klopené červené strechy tvorené navrstvenými horizontálnymi blokmi. Ale pre mňa bol najkrajší iný velikán, pán diamant – Maneater. Z jednej strany mierne previsnutý, z ostatných kolmý. Skoro celý sa dal obliezť. A tam som našla najkrajšiu líniu – Setämies. Akoby som sa len chcela vrátiť späť. Uhlýk ma z neho ťahal preč, vravel: „Mysli na svoje rameno, aj zajtra chceš liezť, už je desať hodín, mrholí…“ Ale hej, veď aj to víno v aute bolo dobré.
Ďalšie dni hlásia dážď. Už doobeda malo pršať. Budík netreba nastavovať. Po piatich hodinách spánku mi oči vystrelili samé, plné túžby vidieť ďalší sektor ešte pred lejakom. Ale mali sme šťastie. Nakoniec už pršalo zväčša iba v noci. Radary sme pozerali dvadsaťkrát za deň a všetko nás obchádzalo. Postupne sme sa dopracovávali až k centrálnej grotte Djupviksgrottorna. Neskutočné odmeny vo forme výhľadov a výlezov. Táto Grotta je imperiálna. Dlhé previsové lezenie po madlách aj škrabkách. Línie skoro pre každého. Ak tu budeš, určite neobíď Talisman. Meno prezrádza veľa.
A keď zrovna previsy nie sú tvoja šálka kávy, nájdeš aj tu stienky s lištami. So sestrou sme sa najviac vybáli a nasmiali na Hallonbate. Problém mi robili akurát tie výlezy bazénového typu. Ešte teraz mám modriny na nohách po týchto bojoch. Nevadí, natrénujeme. Za centrálnou grottou pokračuje chodníček lesom, kde sme len kukali, a kukali, a kukali… Tam žijú obry. Steny ako Manhattan, previsy sto krát krajšie ako Burden of Dreams, oblé monolity tvoriace bránu do inej dimenzie. Za cieľ sme si dali prejsť až na koniec a postupne sa vracať. Inak to celé nestihneme vidieť. A oplatilo sa. Ako som spomínala, na úplnom konci je opäť iný svet, sektor Yhteys. Skaly oblé, žlto-oranžovej farby. Voda studená, stopy po mádžu zmizli. Dobrá kombinácia, čo myslíte? Troška zmena v štýle lezenia ma dosť vytrápila, Uhlýka pobavila. Cestou späť veľa obzeráme. Zastavíme sa v sektore Helsinki city boys, ešte niečo poliezť. Mňa tam najviac potešila karpatská medvedica. Aj takéto skvosty sa tu nájdu :)
Máme pred sebou ešte jeden lezecký deň. Rozhodneme sa preskúmať ostrov ďalej. Smerom na juhozápad leží crag Kasviken. Počuli sme, že sa sem oplatí ísť, ale čo sme uvideli, sme rozhodne nečakali. Na konci malého svahu porasteného čučoriedkami sa objavili ďalšie obrovské šutre. To sa už ani nedá opísať. Toľko komplimentov už ani nepoznám. Veľké previsy, jedna dlhá stena, z ktorej vychádzajú ďalšie previsy, ktorých konce tvoria ostré špice. Trojuholníkové bloky ponúkajúce lezenie hrán aj lezenie po „ničom“, stienky so škrabkami… a nikto. Časom sme stretli jednu skupinku. Lezieme, čo nám sily stačia, až do noci. Čo sa nám veľmi páčilo, sa aj podarilo. Spomeniem Uhlýkovú čerešničku na torte Maken sloupperihässäkkä a môj traverzík Surtant. Bol to pekný deň.
Celkovo každý deň bol krásny. V každom sektore bolo málo ľudí. Jediné zvláštne prekvapenie bolo množstvo magnézia na skale. Nevedeli sme si vysvetliť, prečo by skoro nik po sebe nečistil línie. Keď sme čistili po nás, zostávalo toho viac ako doma, aj keď sme použili tri rôzne kefy. Takže môže byť, že to z nej naozaj nejde dole. Žeby otázka na geológa? Tak som sa opýtala. Našťastie mám kolegu Ľuboša. Geológ je to riadny, so všetkými titulmi. Potvrdil mi moju teóriu. Štruktúra červeného granitu z nejakého dôvodu na seba viaže prášok viac. Ťažko povedať, prečo tomu tak je, ale iné vysvetlenie nie je.
Panenské skaly to už teda nie sú, ale nebudú sa pred vami hanbiť vytasiť iné esá z rukávu.
Peťa Uhlýková
Komentáre