Možno som mal smolu a náhodou šiel po stopách jedinca, alebo je pravdou, že sú stále v prevahe tí, ktorí opomínajú čistiť po sebe chyty a tick marky – či už nevedome, alebo sa im iba nechce.
Nebudem klamať, no je pre mňa boľavým zážitkom vrátiť sa po rokoch k obľúbeným bouldrom a zažiť ich v žalostnom stave. Možno to vnímam senzitívnejšie aj vzhľadom na to, že si niektoré ešte pamätám ako panenské balvany, ktoré som čistil a vdýchol im bouldrovú dušu. Dnes ich často zažívam v podobe zúbožených klaunov po neúspešnom vystúpení s rozmočeným stekajúcim mejkapom po tvári. Smutný pohľad.
Asi nie je ojedinelé liezť aj vlhké bouldre, lebo množstvo ponechaného mádža (dokonca aj na stupoch) takéto snahy prezrádza…
Kto by si chcel prečítať o etike viac, odporúčam článok To podstatné sa opomína. Úprimne ma mrzí, že musím znovu prízvukovať, aké dôležité je očistiť po sebe chyty. Zanedbávaním tejto aktivity si sami pod sebou pílime konár, bouldre budú časom neleziteľné, chyty a skala stratia svoje pôvodné vlastnosti, o estetike nehovoriac. Dočiarkané kamene tick markami (navádzacími čiarami) sú v prírode ako päsť na oko.
Pomysleli ste niekedy aj na to, či tie čiary nebudú prekážať iným lezcom?
Nebuďme len zendorfínované lezecké zvery, ale spomaľme a presvedčme sa pred odchodom zo skál, či po nás neostáva potopa, či tá skala pred naším príchodom nevyzerala ináč a keby aj nie, prispejme k tomu, aby sme ju zanechali v lepšom stave.
Nedávno som odovzdal článok do najnovšieho Horolezca o malokarpatskom boulderingu, kde som napísal:
Karpaty sú živé aj ďalším rokom. A to je skutočnosť, ktorá ma teší úplne najviac. Les dýcha boulderingom tak akurát. Zatiaľ nám funguje samoudržiavací systém. Každý bouldrista, ktorý dnes príde, daruje lokálnemu boulderingu deň naviac.
Teraz sa k tomu textu v myšlienkach vraciam a dúfam, že moje nadšenie a optimizmus časom nepohltí „vrstva mádža“.
Oli
Komentáre