Žulový svet s ostrými kryštálmi nás privítal v horúcom šate. Vraciame sa nazrieť do sektorov známych z prvej návštevy, z čoho sa nám nakoniec niektoré zdajú stále málo známe a hľadanie Komety sa tak stáva (odvážne nazvané) príjemnou tradíciou, zakladajúcou sa na dlhotrvajúcejšom brodení naprieč zarasteným sektorom „Brána“ a zberom hajzlíkov kliešťoidného pokolenia.
Kometu však samozrejme opäť úspešne nachádzame, no šialená horúčava nám dakde schováva lezečky a tak len hľadíme. „Spatřili“ sme a ja som akýsi spokojnejší, lebo viem, že nabudúce bude ten správny čas.
Ozveny Petrohradského padání nás privádzajú až k tohoročnému súťažnému sektoru „Josemity“. Tak túto krajinku nahovoril iný rozprávač.. Prevaha borovíc, a balvany čoby šišky z nich spadnuté. Z každého metra sála nepredstaviteľne silná atmosféra. Moji milí, tu sa to všetko vyfarbuje…, Petrohrad v plnej kráse.
Pot nám zlepuje lezecké nádeje a siahame po stále ľahších bouldroch. Ale to nevadí. Som tu rád.
Naštartované. Za predným sklom vidina decembrového návratu, na nohe kliešť a zo zadného sedadla ten známy zvuk..
Oli.