Vy to máte asi inak, ale ja sa pred každým dlhším výletom bojím. Rád by som vedel prečo, ale neviem. Doma je doma a tam vonku je neľútostný svet. Navyše taký, kde je večer zima a rady sa tvoria iba na pánske záchody. Samozrejme, vždy sa aj teším. Netešiť sa do Magic Woodu, je ako netešiť sa do Disneylandu, keď milujete Micky Mousa alebo netešiť sa do Magic Woodu, keď milujete bouldering. Chápete, čo chcem povedať.
Našťastie, každým kilometrom rakúskej diaľnice zo mňa cestová horúčka pomaly opadáva. Oli vie ako na mňa, tak sa ma kúsok pred Viedňou pýta, čo je nové v slovenskom hip-hope. Keď po nejakých stopäťdesiatich kilometroch kdesi pred Linzom navrhol, či si nepustíme Nohavicu, pochopil som, že zase až tak ho to nezaujímalo. Cestou prší a napriek vrcholiacemu letu je 15 stupňov. Ideálne podmienky. Najmä na folkové pesničky.
Našťastie, tábor v Magicu je úplne plný. Máločo tak spoľahlivo predpovedá pekné počasie na najbližšie dni, ako keď nemáte kde zaparkovať. Znamená to, že všetci tí miestni aj nemiestni búchači z celej Európy veria podmienkam.
Rozliezať sa v Magicu je iné ako rozliezať sa v bežnej lezeckej oblasti. (Ak neviete, čo je bežná lezecká oblasť, predstavte si ju ako bežný prací prášok.) Jednak veľmi nemusíte rozcvičovať nohy, lebo prístupy sú takpovediac strečové, jednak sa nemusíte rozliezať v hocičom, ale v pekných kúskoch. My sme sa teda pustili do ľahších šestiek, Oliver sa v nich onsightovo „prešiel“ a ja som seriózne projektoval. Trvalo to necelé jedno Oliverovo 7A+, a moje rozlezové 6A-čko, kde som trikrát zmenil riešenie, bolo na svete. Čistá radosť.
O hodinu a nejaký ten boulder navyše, sme sa zastavili pod kameňom s jahôdkou v sprievodcovi. Tá zvyčajne značí skvost. Aj spoďák, aj lišta, aj dynamickejší krok do oblejšej hrany, aj mantel, ktorý nie je práve zadarmo. Najmä keď nechcete, aby vás (minimálne pred Oliverom) hrýzlo svedomie, že ste lopatkou šuchli strom. Veľmi sa mi do toho nechcelo, lebo však „vysoké číslo“, na ktoré nemám. Ale boulder sa volal Freiwild („Štvaná zver“), nemal som teda na výber. Plesk, plesk, netrvalo to ani štyri pokusy (áno, tri) a bol som hore. Prekvapený ako nikdy predtým.
Jedna vec je vybúšiť 6C+, druhá postaviť stan. Aj tu sa však Oliver ukázal ako charakter a pomohol mi. Legenda hovorí, že by som ho staval dodnes. Manuálne zručnosti sú mi tak všeobecne, žiaľ, dosť cudzie. Som preto snáď jediný, kto si kožu v inak veľmi prívetivom Magicu viac zničil zapaľovaním variča, než lezením.
Po ceste sme sa s Oliverom nejako zhodli, že už som veľký, druhú návštevu Magicu by som teda mal využiť skôr na skúšanie ťažších kúskov. To som ale netušil, že to môže znamenať aj rozliezanie v 6C. Nikdy som nechcel byť kozmonaut, ale jedna „Vesmírna raketa“ mi proste sadla. Darmo, Oliver dokáže ušiť správny program aj pre 6A-čkara.
Cestou-necestou za Oliverovými bouldrami som sa skôr z roztopaše ako z vidiny úspechu posadil ešte pod dajaké 7A s peknými krokmi. Zdalo sa, že „problém“ bude o nástupe. Naozaj bol, stačilo dobre nasadnúť na pravú pätu, aspoň na pár milimetrov zašpičkovať ľavačku a zaťať zuby. A urobiť to tak 10-krát, kým to sadlo (alebo tuk). Mantel bol tak trochu mokrý, ale hore sa predsa už nepadá. Haha, teraz pozerám, že boulder sa volá Mut zur Verzweiflung, čiže Odvaha k zúfalstvu!
Skutočnú odvahu ukázal až Oliver, keď sa zakusol do riadne ťažkej Octopussy (názov tentoraz neprekladám). Kým v takto ťažkých bouldroch márne hľadám chyty, tu boli ešte aj ďaleko od seba a kľúčový prečah bol nekonečný. Problém potvrdil aj dvojmetrový búchač s rukami cca po zem. Vraj existuje riešenie aj pre menších ako on, ale náročnosť bouldra tak ešte viac stúpa.
Podvečer sme sa zastavili hodne vysoko v magicwoodskom svahu. (Kľudne stavím fľašku 0,33 l Coca-Coly, že Fedor Petráš sa v roku 2013 tak vysoko nedostal). Oliver si chcel preliezť Waldbrand. Kto vie, čo za cynika nazvalo boulder na tak magickom mieste Lesný požiar. Názov, nenázov, krásny boulder s vysokým nakopávaním päty nad hlavu ala Adam Ondra. Ja som si mal vyskúšať vedľajšiu líniu, vraj legendárny Zilliman (preložiť by sa to dalo ako Zilliman). Polodynamický prečah do hrano/obliny som si vyskúšal už vo Freiwilde, to problém nebol. Problém bol zosúladiť hlavu a telo, aby naraz mysleli na kopec vecí. Pritiahnuť sa obomi rukami, zatlačiť do päty, trafiť mini lištu a ešte ju aj podržať. Skrátka nič pre moje nielen kognitívne schopnosti.
Každý vie, že tretí deň je rest day. Každý, okrem Olivera. O čosi skôr doobeda sme sa teda rozložili pod snáď najznámejší kameň v celom Magicu – Block Bruno. To je ten kameň pri potoku, kde sú všetky tie Nekonečné príbehy a ďalšie bouldre od Chrisa Sharmu, Davida Grahama či Bernda Zangerla. Proste iná liga, ak nie rovno iný šport. Ja som sa teda s čistým svedomím usadil na slniečku a Oli začal projektovať Super Novu. To je taký boulder, že hrana, ktorá sa nedá držať. Lepšie to popísať neviem. Oliver si ale povedal, že sa držať dá, a že vlastne teda nepotrebuje držať také príchytky v strope, tak že on radšej bude rovno skúšať Super Supernovu. Tak ja že dobre.
Keďže sa do Magicu vraj nechodia liezť 5-ky (nechápem prečo, stoja za to), pod kameňom bol pred obedom už slušný nával. Nevýhodou je, že sa kameň rýchlo spotí, výhodou zase to, že sa človek všeličo priučí. Napr. že ak ste Pol Roca a leziete s kamarátom Sharmom 8B-čka, môžete sa kľudne aj hodinu strečovať a potom celý deň spať. Alebo že ak už už idete padnúť z topu 7C-čka, stačí to zahrať tak, že zakričíte hurá a zoskočíte. True story.
Napriek tomu, že Oli mal boulder „na spadnutie“, podmienky už nepriali. Ťažko povedať, či mrzelo viac jeho, že to nedal, alebo mňa, že musím ísť liezť. Pol dňa bol môj rest day o restovaní, pol dňa teda môžem venovať restom z minula. Možno poznáte ten pocit, že niečo fakt nechcete liezť, ale keď už ste sa kedysi snažili, teraz vám to nedá. Ja áno, volá sa Smokin Squirrel a je to taký dlhý traverz, kde treba furt vymieňať ľavú špičku a pravú pätu. Je to ten typ bouldra, ktorý treba dať na prvý pokus. Tak som si to zopakoval trikrát.
Lepšie to išlo v krásnom bouldri cez sériu bočákov, kde bolo treba zabrať hlavne vo výleze. Minule to nešlo, teraz na prvú. Cestou k ďalšiemu restu si ešte dávame vraj známe 6C-čko Jenny. Vďačný tiahly problém, pocitovo skôr 6A-čkové, max. 6B-čkové kroky, treba si však dať pozor, aby človek neťahal riť po zemi. Nejedno youtubové video by vedelo rozprávať.
Hlavný rest sa volá Tischlein Deck Dich, čiže Stolček prestri sa. Chvíľu to skúšam hrať na to, že je mokrá výlezová hrana, ale Oliver mi to neuznáva, musím liezť. Najťažšie kroky idú lepšie ako minule, navyše som vďaka zabudnutému tickmarku objavil lepšiu betu, čiže pomerne rýchlo to pustí.
Oliver si chce ešte vyskúšať krásne 8A-čko Foxy Lady. Ideálna voľba pre nás oboch, keďže na rovnakom kameni je aj ikonický Wonderboy. O čo je boulder ľahší, o to je vzdušnejší. Odvahu mi nepridala ani hlučná skupinka Španielov, ktorí v bouldri povzbudzovali neistých Nemcov. Viete ako, z dola vyzerá všetko bližšie. Keď najprv Oliverove prsty a potom aj Oliver vzdali pokusy v Lišiackej dáme, nemohol som pokus do Zázračného chlapca už príliš odkladať. Nebyť milého Nemca, ktorý ma miesto spotovania prakticky objímal, bol by som to snáď dal na prvý. Ja som mal na rest day viac ako dosť, Oliver cestou do kempu ešte pomerne rýchlo rozlúštil jahôdkový Blindfisch.
Štvrtý deň si Oliver privstal, aby vychytal ideálne podmienky na Super Supernove. O padajúcej hviezde a mojom nočnom želaní mu nič nehovorím. Ako Škorpión na „hviezdy“ ani trochu neverím, navyše nepochybujem, že bude úspešný aj bez mágie. Pomáham mu zobrať bouldermatky pod kameň a vraciam sa späť do tábora. Nemám ešte poriadne ani umyté zuby, keď mi pípne SMS: „Tak druhym pokusom :) Trenie ako z rozpravky.“
Ďalší plán je jasný – ísť pokúšať môjho Zillimana. Rozliezam sa v zopár ľahších bouldroch (niektoré boli také iba na papieri) a idem hneď do ostrých pokusov. Rýchlo však pochopím, že to bude chcieť ešte aspoň jednu návštevu. Našťastie, Oliver má neďaleko vyhliadnutú ďalšiu legendárnu líniu Jack the Chipper, tak sa budem môcť chvíľu ulievať.
Ako slabší člen výpravy (navyše ten, ktorý Magic Wood berie tak trochu ako výlet, menej ako lezenie), cítim potrebu Oliverovi pomáhať. Nanešťastie niet veľmi ako – spotovať ho netreba a rýchlo sme obaja pochopili, že dve bouldermatky jednoducho nosiť neviem. Pri Jackovi sa preto chytám aspoň rozkladania matracov. Čo čert nechcel, vypadla mi lezka a zmizla v skalnej pukline. Ako naschvál pri bouldri, kde Oliver potreboval práve túto – ideálne tvarovanú a ideálne rozlezenú. Miestne mýty hovoria, že pod Magicom je celé mestečko, kde si spokojne žijú stratené lezky. Bez neustáleho obúvania a nedôstojného podlepovania.
Až tak rýchlo sa však nevzdávam a keď sa Oliverovi podarí po 10 minútach lezku aspoň objaviť, púšťam sa do boja. Kým Oliver krokuje Chippera, vyzbrojený palicami si líham do hlbokej jamy a hlavu s rukou norím ešte o čosi nižšie. Nápad s vyplavením je, samozrejme, hovadina, horšie je, že nebudú fungovať ani provizórne kliešte z palíc. Do diery jednoducho nestrčím hlavu aj obe ruky zároveň a naslepo to nepôjde. Našťastie, výrobcovia leziek vedeli, prečo tam dávajú tie putká vraj na obúvanie. Skutočne ich oceníte až vtedy, keď cez jedno z nich prevlečiete ostrý koniec palice a s pokojnými rukami chirurga vytiahnete lezku von.
Ako sa hovorí, dobrý futbalista zahrá aj bosý, ale obutému Oliverovi to ide predsa len o čosi lepšie. Kroky sú vymyslené, stačí ich pospájať. Ja zatiaľ trávim čas pozorovaním sympatického Japonca v neďalekom bouldri. Dá pokus a dvadsať minút nepohnute leží na bouldermatke. Tomu hovorím peace of mind. Oliver ladným štýlom preliezol Chippera, tak premýšľam, že by sme mohli dať japonsko-slovenskú družbu.
Boulder je nádherný, línia mi ale na moje pomery príde veľmi ťažká – séria ostrých bočákov a veľmi zlých nôh, navyše treba byť riadne vystrečovaný. Náš nový kamoš nám však ukázal, ako na to a po pár pokusoch ma to prekvapivo púšťa. Asi najkrajší boulder, ktorý som v Magicu liezol. Už sa asi nedozvieme, ako sa náš milý kamarát volal, boulder bol ale Dong Dong. To nevymyslíš.
Ja som už definitívne rozhodnutý neliezť, ale kým Oliver ladí dve sympatické 7B-čka, dávam si aspoň dva ľahké problémy skôr fontáčovského typu – platničku bez chytov a kolmicu po výborných lištách. Pár metrov nad nami je fotogenická hrana bouldra Enterprise. Vlastne neviem, či sa mi páči alebo nie. Hovorím si, že nie, ale prečo sa potom na ňu stále chodím pozerať? Nakoniec sa nechám nahovoriť a keď mi Oliver vyladí program na mieru, stačí to už iba spojiť.
Áno, viem, tomuto textu chýbajú emócie (a pár čiarok). O tých to totiž bolo v prvom rade. O emóciách, nie o čiarkach. A ešte o radosti, prírode a kamarátstve. To sa ale všetko oveľa ľahšie žije, ako píše. Najmä v Magic Woode.
Ešte jedna vec – SÚŤAŽ! Kto uhádne, ako dlho trvá lezecká sezóna španielskeho lezca menom Pol Roca, vyhrá odo mňa sáčok mádža.
Fero
Komentáre