Boulder.sk

Je šiesteho júna a ja začínam písať. Presne mesiac odkedy sme dorazili do Fontáča a niečo cez dva týždne od návratu domov. Niekoľko malokarpatských bouldrov som už stihol premiesiť v dlaniach, no fragmenty sklovitej kože pedantne zbrúsenej z jemného pieskovca ma stále nútia pred pokusom navlhčiť si prsty. Dokonca som sa v projekte už šmykol aj tam, kde sa mi to pred odchodom nikdy nestalo.

Pred pätnástimi rokmi tvorilo „scénu“ pár nadšených dvadsiatnikov, dnes sa pod bouldrami stretávame naprieč generáciami – pribudlo detí, ale aj ľudí okolo päťdesiatky. Niekto dáva prednosť páperke, iný nedá dopustiť na flanelku. Jeden má sprievodcu v mobile, druhý v hlave. Dakto padá na matrace, ďalší rovno na zem. No všetkých nás spája láska k lezeniu a presvedčenie, že bouldering nie je šport, skôr spôsob, ako nazerať na život a svet okolo nás.

Dá sa vášeň vyjadriť slovami? Spolu s tromi desiatkami bouldristov a bouldristiek veríme, že áno. Lebo bouldering nie je iba „číslo s písmenom“ v denníčku. Oveľa viac je zmesou pocitov a vôní, šťastia a zúfalstva, ticha a dobrodružstva. Vtesnať to všetko do viet je výzva, no výsledok stojí za to. Prajeme vám príjemné čítanie a snívanie s otvorenými očami.

Po dvojročnej pauze sme sa opäť dostali do Fontáča. Nedávny článok by vedel rozprávať... Tentokrát vám však poviem viac o ceste. Keďže dopraviť sa do Fontainebleau autom nie je úplne nepovšimnuteľné, možno vám príde vhod môj tip, ako si cestu spríjemniť.

Keď bouldristi začali tento rok spomínať na sezónu, Tatry museli dostať riadnu štikútku. Najlepšie na tom je, že na tom asi nič nezmenia ani otvorené hranice. Košom však nedostali ani ostatné kúty domoviny od Sněžníka až po Turniská, kde sa okrem starých bardov čoraz častejšie objavovali aj násťročné talenty. Darmo, všade dobre, doma najlepšie. Bouldering aj tento rok písal silné príbehy, niekedy aj tie svadobné. Veď ako sa hovorí: Happiness is only real when shared. Nech vás sila v prstoch sprevádza.