Boulder.sk

Napriek tomu, že som toho vonku nabouldroval menej ako málo, dostalo sa mi cti byť pri tom, keď dvaja páni prvý raz okúsia skalu. Cítil som, že im treba sprostredkovať učenie starých majstrov z Petržalky, ktorí kedysi „držali za ruku“ mňa. A pridať aj čosi svoje.

Ako to už býva, hlavným dirigentom bolo opäť počasie. My sme si na vypočutie jeho veľkonočnej symfónie vybrali koncertnú halu na Končitej. S miernymi obavami, že zaznejú aj falošné tóny, sme si dôverčivo nechali vliezť pod kožu pôsobivé zázemie Gepňárovej doliny. Investícia sa nám nakoniec vyplatila, Končitá to odohrala opäť bezchybne.

Konečne som okúsil, ako po dvoch mesiacoch chutia jemne vychladené balvany. Nie je to vôbec zlé, zrazu netopím sa v dozvukoch úsilia, aj energie je razom viac, konečne na nás klíma zmierlivejším pohľadom uzrela. Pribral som aj Kuba bez Hildy a Končitá už sama postarala sa o to, aby sme tam príma nedeľu netrávili sami.

Počas mojich sólo výjazdov na skalky a balvany sa vo mne často (vlastne takmer vždy) odohráva niečo, čo by sa dalo nazvať dialógom. Skôr ako ma odsúdite a v duchu označíte za schizofrenika, skúste si prečítať pár nasledujúcich riadkov o tejto mojej hre. Schválne, možno Vám trochu pripomenie tú Vašu. Ja som tú svoju nazval Minca.

Hovorím to nerád, ale podmienka pomaly prestáva odolávať klimatickému náporu a s pokorou odovzdáva štafetu majiteľom kúpalísk. Čas, keď vzduch nerozvíri ani vejár a pri pohyboch hore dole z neho len ukrajuje ťažké kocky, keď už ani neviete či ste sa nadýchli a či vydýchli, keď sa chystáte vyčúrať, ale skôr ako tak urobíte, všetko vypotíte, nuž tak to je čas, keď medzi bouldristami zostávajú už len tí, ktorí nevedia plávať.