Boulder.sk

Štvrtok. 2 hodiny ráno. Volant poznáva na prstoch vodičových preliačiny, prepadliny i zádery žulové z poslednej nedele. Len čo sa šofér za tri dni stihol trochu skonsolidovať, rozmraziť a vzpriamiť, už sa znovu prehýba nad volantom do zadku kopaný hnedým mokom. Nevadí, veď nič na svete nie je stopercentné. Okrem vášne. Na cestách svojich, po ktorých slobodne beháva, ľahko aj jamy hlboké prekryje. Dláždi nám cestu, aby sme mohli valiť bez zaváhania, bez nalomeného presvedčenia, bez poruchy.

Cresciano a jedna z jeho klasík v krásnej vlnitej žule.

15 ľudí je už tak komplikovaný počet, že s niektorými som sa nechtiac aj dvakrát privítal. Naozaj. Tento zájazd by nám mohli závidieť aj populárne cestovné kancelárie, pretože dať dokopy toľko ľudí cez tak úzkoprofilovú disciplínu akou bouldering je, považujem za mimoriadne jedinečné. Asi máme skvelý marketing, lebo to sme nesľubovali ani dobré počasie.

December nebol k našim záujmom príliš zhovievavý. Štafetu po krásnej suchej jeseni síce prebral ale už na začiatku svojho kola zakopol a niekde ju vytratil. Víkend čo víkend sa za záclonou ukrývalo bolestivé fiasko zdobené vlhkými príčinami a lá dážď a príležitostný sneh. V roli divákov za oknom sme si nevedeli nájsť dôvod ani na jednu mexickú vlnu. Povedali sme si, že keď to nejde u nás, skúsime hľadať útechu a potešenie na inom štadióne.