Boulder.sk

Čo nevidieť to bude rok, odkedy som zverejnil svoju prvú hĺbkovú analýzu po polročnom testovaní magnézia. Uf, ten čas naozaj letí nesmiernou rýchlosťou. Nemať za sebou dlhodobý empirický výskum v teréne/na skalách, onú rýchlosť by som prirovnal k rýchlosti miznutia mádža z rúk po každom lezeckom kroku. Lenže práve nadobudnuté skúsenosti mi po tomto prirovnaní siahnuť nedovolia.

Je to už rok, čo som po dlhšom čase písal článok o boulderingovej etike. Zameral som sa predovšetkým na čistenie skál od magnézia a racionálnom prístupe s ohľadom na skalu a tých, čo prídu po nás. Veru, je to už rok a po niekoľkých posledných návštevách lokálnych oblastí si vravím, že by sme sa etickému apelu mali venovať rozhodne častejšie a viacerí.

Je zvláštne, ako veľmi sa vieme naviazať na jeden kus skaly, ktorý zrazu v našich očiach dostane tak veľký význam, že si ho spájame s vlastným úspechom a sebahodnotou.

Bouldering ma veľa naučil. Jedno z jeho najcennejších posolstiev sa ukrýva v kompletnom stotožnení sa s neúspechom. V akceptovaní, že je podstatnou súčasťou hrboľatej cesty, na ktorej zakopnúť nie je žiadna hanba, práve naopak. Je to absolútnou nevyhnutnosťou, aby sme si vážili a užívali ďalší posun. A predovšetkým cítili, že už je naň čas.

Oblasť Medených Hámrov a lomu Prepadlé za Borinkou je už nejaké to desaťročie známa pre svoj skalolezecký potenciál. Za posledné roky sa tu vďaka usilovným majstrom zrodilo množstvo ciest a dnes už patria Medené Hámre ich počtom medzi tie väčšie oblasti na Slovensku. Boulderingový potenciál je oproti skalolezeckému mierne v úzadí, no napriek tomu možno hovoriť o pomerne dobrých lokálnych možnostiach.