Môj plán bol vycestovať o niečo skôr a predeliť cestu jedným spánkom a niekoľkými bouldrami. Dávalo mi to zmysel nielen z hľadiska odpočinku, ale aj z pohľadu možnosti spoznať nový bouldrový kút a ponaťahovať stuhnuté usedené svaly.
Otvoril som 27crags.com a hľadal bouldroviská v dostupnej vzdialenosti od diaľnice, ideálne niekde okolo osemstého kilometra, nech mám väčšiu časť prvý deň za sebou.
Vychádzalo to veľmi dobre. Presne v tejto vzdialenosti sa nachádzal pieskovcový región Pfalz. Po malom prieskume ma začali odrádzať lezecké obmedzenia a prísne regulatívy. Pokračoval som ďalej v hľadaní, až mi zrak padol na malý lokál v meste Heidelberg.
Na názov Riesenstein som klikol s malou dušičkou, ale bol hneď pri diaľnici a podľa situovania disponoval dobrým a krátkym prístupom. Otvoril som si sprievodcu, ktorý ma už prvým bouldrom presvedčil, že toto bude moja stanica.
V prvej kolónke svietil boulder Mensch und Maschine 8B/+. Hlavou mi prehnalo záblesky spomienok, vynorili sa zaprášené vizualizácie onej mega strechy, ktorú som kedysi zaslintane obdivoval na fotkách a videách. Kto by to bol povedal, že sa raz náš smer pretne na ceste do Fontáča.
Samozrejme, kvôli tomuto bouldru by som sem nešiel, veď to by som musel hádam aj trochu potrénovať. Ďalších cca 40 kúskov ma ale presvedčilo, že na tých pár hodín mi to určite postačí.
Z Bratislavy som vyrazil o 16tej a za osem hodín zalomil na malom tichom parkovisku nad Heidelbergom. Ráno sa budím slušne pokrčený. Šípim, že moja zúfalá bouldrová forma nebude skákať radosťou.
Nesmierne ma ale poteší komfortný a krátky prístup od auta. Pod balvanmi som za necelých 5 minút, čo prekvapilo aj moje pesimistické ja.
Keďže som sem neprišiel udrieť do ťažkých práskov, veľa vreckoviek nad formou nepreplačem. Poskúšam pár sedmičiek, no k úspechom je to dnes ďalej ako cestou z Bratislavy. Fascinuje ma veľmi tvrdý a jemný pieskovec. Skutočne parádny materiál.
Okrem nejakých rozlezových traverzov, ráz bouldrov v oblasti udáva mohutná strecha. Jadro v podstate tvoria dva mohutné bloky, ktoré sa o seba opierajú. Dostupnosť oblasti a jej lokálna (či dokonca nadregionálna) popularita sa už poznačila na niektorých vyšmýkaných chytoch a stupoch. Napriek tomu to drží skvelo, ale dnes v tom má prsty aj skvelá podmienka. Chladný vietor, 10 stupňov a sucho.
Ak si nechcete pokaziť dojem o oblasti, tento odstavec preskočte. Čítate ďalej? Nuž, ja som vás varoval… Do očí totiž hneď udrú neprirodzené chyty. Pravda, nie všetky sú sekané, ale je ich tu pomerne dosť. Domáci Nemec, ktoré ho som tu stretol, mi na otázku ku genéze chytov odpovedá: Áno, je to taký „homemade“.
Čo sa raz stalo, to už nenavrátime. Ostáva mi užiť si pekné pohyby v bouldroch (lebo niektoré sú naozaj skvelé). Po dvoch hodinách sadám do auta a s novými poznaniami fičím do Francúzska.
Po troch týždňoch vo Fontáči sa opäť budím na malom nemeckom parkovisku. Všetko sa opakuje, len v opačnom smere. Počasie je našťastie znovu skvelé, no tentokrát aj niečo vyleziem. Aktivovaný z Fontáča básnim radostnými pohybmi. Svoje dve hodiny si nesmierne užívam. Mám to tu vlastne rád.
Riesenstein mi poskytol fajnové útočisko na dlhej a únavnej ceste, dobil ma čerstvou energiou a jedinečným zážitkom. A keď si odmyslím ten odstavec, pred ktorým som vás varoval, nemám v celom kontexte zlého slova. Ako krátka bouldrová prestávka na ceste hocikam (ale okolo), získal tento lokálny spot nad Heidelbergom v mojej bouldrovej mape pevné miesto.
Oli