Vízie, sny, túžby

„Bol to už nadprirodzený zážitok vidieť chlapa s rozkašovanými prstami (rozumej krvavými), ako stále dáva a vždy nájde trochu prány, aby ešte raz išiel spadnúť s vierou, že nespadne.“

Začína to často nevinne, napríklad nevýrazným, machom pokrytým kameňom v lese. Niečo však spod toho húževnatého zeleného koberca presakuje. Niečo, čo priláka okoloidúceho, aby v špine a prachu postupne odel balvan do Adamovho rúcha. Vízia!

Opatská stezka

Nahota vyvolá vnútorné chvenie, žalúdok na vode, pocity radosti. Radosti z nálezu čohosi, „čo tu ešte nebolo“… Nasledujú prvé nesmelé dotyky, prvé pokusy, ale aj pády a s nimi opäť všakovaké vízie, omyly, sny. Krásne, no trýznivé snenie.

Opatská stezka

Ach, ten kolobeh každodennosti! Aj tá najkratšia voľná chvíľa však prenesie myseľ do ríše snov, kde sa spaľujúce túžby menia v skutočnosť. Prvotná nevinnosť skončila s mihotaním vzrušujúcich obrazov na vnútornej strane viečok… Bdelé snenie preruší nemilosrdné prebudenie.

Opatská stezka

Vízia – sen – túžba. K realite však stále chýba krôčik. Alebo celý krok? Dva? Viac?! Bolesť je nepodstatná. Čas je relatívny. Všetko nie je nič a veľa je stále málo. Dvakrát merať a tretí raz tiež… Až na dno. Veď nádej predsa umiera posledná!

Opatská stezka

A tak, ako to začalo, rovnako nevinne to zvykne aj končiť. Veď hovoria „Ako prišlo, tak odišlo“. Nastáva ticho rušené len radosťou zurčiacou zo všetkých pórov. Až k prázdnote, absolútnej rovnováhe. Nič však netrvá večne a vízie znova a znova čeria stojaté vody. Rodia sa nové sny a ako kruhy na hladine hľadajú vlastné hranice. Túžba. Skutočnosť?

„…tak neviem, že či toto je ešte šport, alebo už posadnutosť. Nezabudnuteľné…“

(Ďakujem autorovi citácií, že som ich mohol použiť aj bez jeho dovolenia. Kiež mu to Boh oplatí na deťoch!)

Michal

Pridaj komentár

Current ye@r *