Macaté bochníčky tentokrát organizátori poodhalili na západnej strane Luču, kde si šumavský atmosferický les ešte udržal svoje čaro a pomedzi husté porasty ihličnanov len striedmo prepúšťa slnečné lúče.
Nájdete tu vzorku typických loučovických špecialít – medvedice, platne, mantle aj oblé hrany. V rámci kontextu celej oblasti sa nemôžete sťažovať ani na absenciu chytov či stupov. Bouldre fungujú a ak aj niečo nie, aspoň viete, kde hľadať príčinu.
My sme si po zobudení taktiež povedali, že keby nám dnes nešlo, vieme prečo. Absencia šoférovania nám s Mišom vôbec nechýbala a zatiaľ čo sa v piatok večer Peťo sústredil na cestu a vizualizoval si pekelné mantle, my sme začali taktizovať štrngnutím. Po príchode sa nám aj zdalo, že už nemôžeme byť na zajtrajšok lepšie pripravení, no predsa len sme ešte skočili pozrieť osadenstvo do krčmy. Na izbe sme dodatočne domiešali, čo bolo treba dopiť a už nám do rána zostávalo iba párkrát poklipkať očami.
Ráno bolo jedno z tých najlepších. Ale aspoň sme hodinu sedeli na posteliach, lebo z večera nám v pamäti zostala chybná informácia o čase raňajok. No nič, do skál sme dorazili a rozložili sa pri peknej medvedičke Prototyp dokonalosti. Po 40-ke by sa malo vraj rozcvičke venovať viac času ako samotnému lezeniu. Vedomí si prítomnosti Peťa, ktorý veľmi pekne stiahol vekový priemer našej skupinky, sme si ale mohli dovoliť vrhnúť sa hneď do nej. Zakrátko sa dozvedáme, že možno je to aj najťažší boulder v celom sektore. A kebyže aj nie najťažší, najkrajší určite.
Prototyp dokonalosti nám spoľahlivo dokázal, ako zhurta sme začali vo všetkých kontextoch. Po niekoľkých bouldríkoch nám postupne svieži vzduch dodal nových síl a vyšliapali sme pozrieť Bismarcka. Fešáčisko, nestratil nič zo svojho šarmu. Možno by to aj bolo na prelez, ale vyplo nás trošku skôr, ako by si to boulder stihol uvedomiť.
Peťo takticky šetril kožu zhruba po druhom bouldri, ale niekedy neodolal a pri potulkách sektorom Megablok hodil s nami koštofku do “ľahších” bouldrov na dolez. No dobre, skúsili sme aj SD k Vasilovi…, aby sme si opätovne pripomenuli, ako strašne sme to s rozpätím nevyhrali.
Slušné výkony. Už ani to posedenie v krčme nemalo také grády. Celkom neuvážene došlo k predčasnému vystrieľaniu. Nabudúce musíme eufóriu viac krotiť.
V nedeľu valíme pozrieť staré bouldre ku Akrobatu a Concordu. Chalani si vybrali medvedičkový scenár. Keďže Squeeze aj Supersqueez už mám vylezený, hľadal som nejaký náhradný program. Hovorím si, že by som konečne mohol pozrieť boulder Sbal si to svý ráno, ale okolnosti boli proti. Dnes je už len súčasťou dreveného príbytku a nedá sa liezť. Smutný príbeh. Rovnako, ako tunajšie kulisy.
Cúvneme teda na spomínané medvedičky a ich blízke okolie, kde sa športovo prezabávame až do konca. Nebol by to ale koniec bouldrový, keby sme sa po ceste ku autu nezastavili pri poslednom bouldri.
Litanie z končícího rána je presne ten boulder, na ktorý vám po ceste do sektorov vždy padne zvedavé oko s otáznikom. A niekedy sa pri ňom aj pristavíte, rozložíte veci a dáte pár pokusov, aby ste zistili, že onen otáznik má svoje opodstatnenie. Že vlastne vôbec netušíte, ako sa to dá vyliezť – a keby aj, je to podozrivo ťažké. Ako tie rána po euforických večeroch; ako preniesť váhu na neexistujúci stup a zalomenie neviditeľnej lišty… Nakoniec zistíte, že sa to predsa len dá. Že to dokážete, vydržíte, vstanete, dôjdete pod skaly, ustojíte, zalomíte, potiahnete aj vymantlíte. Zvládnete viac, ako si myslíte – pretože ak to nevzdáte, Loučky vás to naučia celé pochopiť.
Oli