Ubiehala 13-hodina za volantom. Cesta sa konečne začala zarezávať do hlbokého kaňonu, jedného zo susedov celebritného Verdonu. Pred žilnatými očami, s čiapkami z ťažkých viečok, sa mi objavovalo stále viac otáznikov.
foto: Adam
foto: Oli
Kde je koniec tejto cesty? Naozaj to tam môže byť až také dobré, aby sa nám zúročili hodiny nekonečných ciest a neutrpeli naše prehnané očakávania? V tom prefackal ma ligot plechovej tabule, zbystril som, akoby mi odpoveď do očí pretlačiť chcel. Nápis „Annot“ hrdo zasvietil.
foto: Adam
foto: Oli
Rozhodnutie alternovať zaužívaný jesenný Fontáč sa nerodilo ľahko. Neviem, či niekto niekedy vyslovil odvážne tvrdenie, že Fontáč má v Európe silného konkurenta, poznal som však viacero pozitívnych názorov na bouldre v Annote, ktoré sa k pozícii konkurenta aspoň približovali.
foto: Oli
Obdobné názory majú veľkú váhu, pretože spomenúť niektorú oblasť v akomkoľvek náznaku podobnosti s Bleau vo vás okamžite vyvolajú zvýšený záujem. Dobrý predpoklad teda Annot jednoznačne mal, ostávalo konfrontovať s ním aj vlastnú kožu. Čím viac som si pred odjazdom o našom cieli zisťoval, tým rástli moje očakávania, radosť nevynímajúc.
foto: Adam
foto: Patrick
foto: Oli
Bouldre sa nachádzajú 3 km za mestom. Sú nadávkované v 37 sektoroch a ich poloha je v sprievodcovi definovaná počtom zákrut nekonečných serpentín rozflákaných nad údolím. Ak si chcete uľahčiť hľadanie, možno to znie nepresvedčivo, skutočne by ste mali zákruty počítať. Okrem vlastnej bouldrovej klasifikácie, je to ďalšia z domácich fajnšmekroviniek.
foto: Oli
foto: Aďka
Za zmienku stojí kvalita cesty, ktorá o spevnení stále len sníva. Aj keď sa snažíte zákruty pozorne počítať, kedykoľvek vám odmakané číslo tá nešťastná hrkotačka vytrasie z hlavy. V prípade, že máte namierené do najvyšších sektorov, a nechcete cestou späť skladať auto na kolene, prvý prevodový stupeň budete žmýkať minimálne pol hodinu.
foto: Adam
foto: Oli
Číslo 37 môže byť trochu skresľujúce, keďže mnoho sektorov pozostáva len z niekoľkých balvanov. Naproti nim stoja tie koncentrovanejšie s jadrom uprostred pohodlných pieskovcových námestí.
foto: Oli
foto: Adam
foto: Oli
Pri plánovaní tripu treba mať na zreteli obdobie od 10. septembra po 10. január, kedy je niekoľko z najvrchnejších sektorov zakázaných kvôli poľovačkám. Moja radosť tým dosť utrpela. Estetické bouldre známe z médií, niekoľkokrát prežmýkané v mojich predstavách, sa nachádzajú práve tu.
foto: Patrick
foto: Oli
Spravidla nájdete niekoľko dobrých kameňov v každom zo sektorov. Koncentrácia zážitkového boulderingu sa plynule zvyšuje smerom nahor, a platí to aj o kvalite pieskovca. Piesok vám bude pod končatinami menej soliť, čím vyššie vás plačúca jednotka serpentínami vytiahne. Táto zákonitosť by sa možno dala zovšeobecniť, ale prosím, nepovažujte ju za úplne smerodajnú. Krásne kompaktné balvany nájdete aj na polceste a zase naopak, solivý chyt vás môže z bouldra zhodiť aj v najvrchnejších sektoroch.
foto: Oli
Prsty dostali po týždni na frak. Netreba bouldre príliš pokusovať, inak sa vám to rýchlo vypomstí. Hrubozrnný pieskovec je jedným z hlavných rozdielov pri porovnávaní s mekkou. Miestami dokonca nemal ďaleko ani od zlepenca. Bývalo to hlavne vtedy, keď ste sa v položených platničkách tešili z každého väčšieho kryštálu. Na druhej strane, krásne korytnačie obliny či hladké sklopené lišty, nedávali zabudnúť na spomínané podobnosti s francúzskym bratom.
foto: Oli
foto: Adam
Diery, dierky, dieročky. Bruchá, pupky, plácačky. Lišty, liš…, kecám. Tých tu na vás veľa útočiť nebude.
Annot je plný hríbov. Veľkých pieskovcových hríbov so smiešnymi klobúkmi a ešte komickejšími výlezmi. Kam pozriete jeden hravý zočíte, čoby kĺby vaše utiecť pred ním hneď zatúžili. Rád som do nich dievky vždy nalákal, ony tancujúc víťazili svoje vojny. Nejedenkrát mi kútiky úst vystrelili veľmi vysoko, ťažko sa potom vysvetľovalo, že to nie je smiech iba také vraštenie v snahe poškrabať sa na tvári bez použitia rúk. Ale veď, nakoniec došlo vo výleze aj tak na každého.
foto: Oli
Pieskovcovými hríbmi to iba začínalo. Pretože to, čo sa dialo pod nimi, bol iný level. Zase hríby. Strašne veľa hríbov. Dubáky, kozáky, rýdziky, bedle. Vraj ich sem chodia pravidelne zbierať aj Taliani. Bodaj by nie. Toto je snáď jediné miesto, kde sa dá nazbierať plný košík aj po tme. Stačí sa zohnúť a pošmátrať.
foto: Adam
Radosť ostatných som však nezdieľal v takom rozmere ako oni. Každodenná nádielka, ktorú sme si zakaždým priniesli z bouldrov, sa dokázala veľmi rýchlo pretaviť do plného taniera hríbovej polievky. Nebolo by na tom nič zlé, pokiaľ by hríb patril medzi moje najobľúbenejšie potraviny. V snahe uľahčiť si pobyt, hľadal som každý večer s lyžicou v ruke tajomstvo hríbovej chuti. Žiaľ, ani po týždni som túto slizkú žvachtanicu nedokázal na jazyku dešifrovať v čokoľvek prívetivé.
foto: Oli
Napriek tomu na tie dni strašne rád spomínam a pod nosom cítim prenikavú vôňu ozdôb lesného koberca.
V Annote dokonca stretávate častejšie hubárov ako bouldristov. Možno to vzišlo iba zo sezóny kedy sme tu boli. Cez víkend lesy ožívajú aj na kameňoch. Prichádzajú domáci bouldristi a s hlasitým doprovodom zvýrazňujú svoje snahy. Počas pracovného týždňa ale dubovo-borovicové lesy stíchli, užívajúc pokoja sme pookrievali.
foto: Adam
foto: Oli
Jedná veľká výhoda, ktorej sa vám vo Fonte dostane len v ťažšie dostupných sektoroch a málo známych oblastiach. V Annote si ticha a kľudu užívate aj na tých najvychytenejších bouldroch, na námestiach priamo v centre najlepších sektorov.
foto: Adam
Bouldre v Annote boli jedinečné. Bez ohľadu na to, že som sa nevyhol častému porovnávaniu s Fontáčom, lebo ich charakter tomu často priamo navádzal, boli iné, svojské, oblé, deravé, drsné, solivé, tvorivé, dumavé a niekedy priam lyrické. Jednoducho boli na inom mieste, v inom lese, s inými ľuďmi a v správnom čase.
Oli
Komentáre