Rozprávaš o mieste, kam vedie len jednosmerná cesta. Stojíš predo mnou a ja viem, že len fyzicky. Pohltený v útrobách skalného labyrintu nechávaš svoje vnútro na kontakte s hmotnou krásou. A presne to, čo ťa vystiela zvnútra, už odtiaľ cestu späť nenašlo.
Bolo slnečno, keď si kostrbatou siluetou vykresľoval do krajiny svoju radosť. Cez bosé nohy sa ti prelieval jemný piesok, ktorý sa ti snažil svojim chladom dávať najavo, že si ešte stále nohami na zemi. Netrvalo dlho, aby si pochopil, že chladí primálo.
Niekde na spoznávaní vlastných limitov si sa za hlasného viacjazyčného povzbudzovania stával súčasťou jednej veľkej rodiny. Vtedy ťa nič nemuselo mrzieť. Aj keď si opäť spadol, bol si víťazom. V tom svete mala každá prehra cenu, pretože si vedel, že iba ona ťa môže dostať na vrchol.
Určite si už okúsil život, keď jediným problémom, s ktorým si sa musel popasovať, bol boulder pred tebou… Taktiež nepochybne vieš, ako potom chutia chvíle po jeho zdolaní. Ale poznáš tie pocity, poznáš tu radosť z bytia, keď si takýto problém vyriešiš v Bleau?
Všetko tam bolo iné. Od slnka, cez sny, až po zmysel boulderingu. Všetko, čo sa inde rozplýva, tam bolo veľmi zreteľné.
Dnes spomínaš na dni, ktoré ti dovoľovali stať sa súčasťou umeleckého výtvoru. Tu to však nekončí. Každou svojou myšlienkou, každou stopou v piesku či zvyškami magnézia na skalách, si prispel aj k jeho tvorbe. Namaľoval si obraz, na ktorý sa teraz tak rád pozeráš… A si hrdý na to, čo si sa naučil.
Oli