Boulder.sk

Čím viac detí človek má, tým vnímavejšie pristupuje k vstrebávaniu okamihov venovaných len sebe. Nedá sa generalizovať, koľko času budete mať na seba pri dvoch deťoch, pretože všetko závisí od konštelácie, v ktorej ste sa ocitli. Takisto sa nedá povedať, ako to bude vyzerať vo Fontáči, kde bude popri vašej túžbe bouldrovať detí minimálne trikrát toľko... Po návrate som však už múdrejší. Identifikoval som okamih, tak príznačný pre každý deň, tak príznačný pre rodinný bouldering.

Vo Fontáči som bol prvýkrát v roku 2007 a odvtedy ho každý rok pravidelne raz navštevujem, niekedy aj dvakrát. Dôvod je čisto prozaický. Páči sa mi tam. Trefnejšie povedané, zbožňujem ho. Nahraný som bol hneď po prvej návšteve. Okamžite bolo jasné, že toto nebude príbeh na jednu stranu. Ako sa začali roky nabaľovať, na intenzite začal naberať sen stráviť tu aspoň mesiac.

Minulý rok som sa po návrate z Fontáča zamýšľal, prečo sa tam každoročne stále vraciam, keď je toľko iných a zaujímavých miest. Dnes už veľmi dobre viem, že sa budem s touto otázkou stretávať pravidelne. Prikrčené obočie a náznak nepochopenia..., až kým sa tam opäť nevrátim a nesadnem mu na lep. Fontáč je len jeden, vo svojej nekonečnosti je aj mojím večným údelom.

Stíchlo rádio. Dokonca ani Vanda nič nehovorí. Možno únava, možno preteky s myšlienkami, možno lov spomienok či vyfarbovanie predstáv. Prestávka medzi skladbami v playliste môže byť dlhá. Ako teraz. Každý z nás je so sebou. V upršanom svete necháva čas kĺzať na mokrej vozovke, až kým sa mu nerozostrí obraz otvárajúci bránu k zadnej strane viečok.