Nevadia mi návraty do starých známych sektorov, dokonca ani do Carrefouru, užívam si aj opakované prelezy bouldrov, v ktorých som bojoval pred deviatimi rokmi a dnes sa v nich rozliezam.
Fontáč ma naučil veľa. A to nielen po lezeckej stránke. Dal mi nazrieť do útrob lesa cez pocity, prostredníctvom ticha a skrz samotu, ktorú tu každoročne aspoň na deň vyhľadávam. Ostatní tento deň volajú odpočinkovým.
Baví ma sprevádzať nováčikov lesom a klasikami. Hľadám iskru v ich očiach, zatiaľ čo oni nevedia kam skôr. Krásne pobláznenie. Je to už len o tom, kto prvý najlepšie namieri a zostrelí si svoju odmenu. Vo Fontáči sme zase raz všetci deťmi. Možno len tú penu máme na ústach objemnejšiu ako zamladi.
Pomedzi bouldrovanie väčšinou fotím. Teší ma, že môžem stáť za vznikom spomienok pre mojich kamarátov. Krátkodobá pamäť je fenoménom dnešnej doby, dávno sú preč tie časy, keď sa veci mohli ponechať na náhodu. Na druhej strane, ja príliš fotiek nemám. Autorom väčšiny z nich som ja, no čo vám poviem. Ale sú aj výnimky! Dve z nich fotil Ďuri, jednu Klinec a tú poslednú jeden nemecký paparazzi.
Oli
FERO (nováčik)
Priznám sa, že nie som príliš fanúšik lezeckých reportov, ktoré vyzerajú ako lyrizovaná próza. Čakám skôr zážitky, fakty a tak trochu aj čísla, nie „básničky“ a emócie. Horšie však je, že keď mám teraz napísať čosi ja, derú sa mi slzy do očí. Chýba mi vôňa lesa, krásne línie, piesok a kamaráti.
Kým sa mi osuší slza, napíšem vám aspoň, čo ma na Fontáči prekvapilo.
1. Je veľký, akože naozaj veľký. Z jednej oblasti do druhej môžete ísť autom aj 30 minút, aj pol hodinu.
2. V každej časti je strašne veľa kameňov a väčšinu z nich si nik nevšíma. Keby bol rovnaký kúsok v Malých Karpatoch, sú na ňom minimálne 3 – 4 línie, tu je zarastený machom.
3. Do nemoty vám môžu opakovať, že bouldering vo Fontáči je rôznorodý, aj tak vás prekvapí, že sú tu obliny, madlá, dierky, stisky, previsy, lišty, platne, proste všetko.
4. V niektorých oblastiach je na zemi normálne že piesok. Preto „domáci“ nosia handru, ktorou si oprašujú malé zrniečka zo skaly. No a lezky si čistia na takých malých rohožkách.
5. Ozaj, rohožky slúžia aj ako bouldermatky. Že to nedáva pri páde veľmi zmysel? Nevadí, nepadajú.
6. Bouldrovať môžete aj celý týždeň, pieskovec je tak prívetivý, že ak to príliš nehrotíte, je problém si zodrať prsty.
7. Ešte k prstom. Nie som si istý, čím to je, ale bolia oveľa menej ako na umelých stenách.
8. Pri cestách stojí veľa pracovníčok v sex biznise. Aj pracovníkov. Keď vás po zotmení oslovia dvaja páni v podivných oblekoch s klobúkom a dalmatíncom, viete, že je čas sa pobrať.
9. Kým v Čechách, na Slovensku a Rakúsku (hej, inde som nebol) stretnete pri bouldroch iba bouldristov, tu úplne hocikoho. Bežcov, bikerov, turistov či rodiny na pikniku.
10. Francúzi sa obliekajú outdoorovo len keď športujú. Keď teda vidíte v meste niekoho v páperke, je to bouldrista.
11. Ozaj, v Carrefoure (to je taký obchod) môžete natrafiť trebárs aj na Tommyho Caldwella.
12. Už ste to určite stokrát počuli a čítali v Tomasových blogoch, ale lezenie je o nohách. Platí najmä na platniach.
13. Rada nad zlato: Predtým ako vyleziete nejaký boulder, uistite sa, že ho máte ako zliezť. Nemáte za čo.
14. V lesoch natrafíte nielen na veľa Nemcov a Angličanov, ale ja na Američanov či Japoncov.
15. Keď som už pri tých národnostiach, pamätajte, že nie každý, kto rozpráva cudzím jazykom, vám nerozumie. Platí najmä pri jednej sexi Holanďanke.
16. Ak si chcete od lezenia trochu oddýchnuť, pustite si večer nejaký bouldrový film. Ak ste si ho kúpili, máte u mňa plus. Nasypem vám pri najbližšom stretnutí trochu z môjho mádža.
17. Pes je síce najlepší priateľ človeka, no pri bouldrovaní to tak trochu neplatí. „Hoď mi šišku!“
18. Je jedno, že bouldrujete prvýkrát, zaleziete si viac ako dosť. Všímajte si najmä oranžové a modré šípky.
19. Neriešte čísla – štvorky občas potrápia viac ako šestky.
23. Vravel som vám, že nemáte riešiť čísla.
20. Kto sa nebál v mantli, nikde nebol.
21. Poznáte taký ten Vertigo chyt, čo vyzerá ako veľká jahoda? (Myslím to ovocie.) Tak ten je z Fontáču.
22. Videl som TGV. Ide fakt rýchlo.
Fero
KLINEC
Čitateľov by som chcel upozorniť, že tento text je iný, ako na aký sú zvyknutí. Nie je tu žiadna poézia ani próza a neobsahuje žiadne verše. Iba holé fakty.
Keďže aj ja trpím podobným syndrómom ako nemenovaný člen výpravy prezývaný Dory, tak to bude stručné.
Boulderingové výjazdy vôbec nie sú o boulderingu. A je to vonku. Oldo už maže celý boulder.sk. Tieto výjazdy sú hlavne o tom, aby som sa dozvedel, čo nové vo Vertigu, kto s kým, ako, kedy a za koľko. Aby som si trochu rozšíril obzory aj v rámci svetovej scény, ako napríklad, že Nalle Hakkinen bachol čierny okruh vo Fontáči za 5 hodín alebo že nejaká Margot vyzerá ako normálna baba, nie ako nejaká Alex.
Neoddeliteľnou súčasťou je aj rekapitulácia Feďových frajeriek (hlavne z Vertiga), Oldove povzdychnutia, keď niektorý bouldrista šuchne matrac, a týmto rokom počínajúc aj Pucov zdvihnutý ukazovák.
Samostatnú kapitolu tvoria prdy. Neviem čím to je, či tým francúzskym vzduchom alebo troma kilami francúzskych zemiakov upečených o polnoci v deň príchodu, ale akonáhle začnem bouldrovať, tak už to ide jeden za druhým. Tento rok ma v tom nechal Kubo sám, tak som sa stal jasným víťazom.
Chcel by som pochváliť môjho psa, ktorý ma celý čas vôbec neotravoval a vždy si našiel niekoho iného, kto mu hádzal šišky.
Keď to zhrniem, tak to bol zase raz skvelý výjazd a užili sme si kopec srandy, hlavne keď vám pekná Holanďanka (po tom, čo sa už každý o nej vyjadril) povie: „My mother is Czech and I can understand 80% of what you are saying. Just let you know.“
Ináč konečne som vyliezol srdiečko v Elephantovi.
Klinec
FEĎO
Tri týždne pred odchodom si už s malou dušičkou pozerám predpoveď počasia. Rýchlo stránku zatváram a hovorím si: „Toľko dopredu to ešte nemôže byť pravdivé, isto sa to ešte zlepší.“ No keď sa predpoveď nezlepšovala ani týždeň pred odchodom, začal som panikáriť.
„No čo, sú aj horšie miesta ako Francúzsko na strávenie pár upršaných dní“, nahováral som si. Počasie som si už pozerať ani ďalej nechcel, no dva dni pred odchodom mi nedalo a bum, dokonalé! Výlet sa môže začať.
Partia mi až na pár zmien náramne pripomínala môj prvý bouldrový výjazd do českých Loučovíc, a to teda bol zážitok. Škoda toho Kuba.
Font bol opäť fantastický, a nielen kvôli partii a fantastickému počasiu. Forma tentokrát nebola ani náhodou. Vďaka tomu sa mi ale darilo liezť viac ľahších bouldrov, jeden za druhým, problém za problémom.
Nepotreboval som veľké čísla pre úsmev, niektoré „ľahšie“ vedeli moju hlavu potrápiť aj bez ťažkých krokov.
Poviem vám, stratiť sa v lese len tak s bouldermatkou, je fantastická vec. Také „back to the basics“ a to je podľa mňa to pravé orechové na lezení, to je to čisté lezenie. Krása a ladnosť lezeckých krokov neobmedzovaná „drivom“ za číslami. Nehovorím, že nepotešia. Ja si ale najlepšie zaleziem vždy bez sprievodcu.
Tohtoročný výlet bol fenomenálny. Úžasne slnečné dni, jeden by až povedal, že nebola podmienka. Večery plné zábavy, aj keď väčšinou bez Puca. A fantastická zostava.
Tak snáď aj o rok… a aj s Kubom?
Feďo
ĎURI (nováčik)
Je 10. apríla 2017, 22:00 a ja s úsmevom na srdci a bezlepkovým Bernardom v ruke sedím pri okne a asi nie som jediný, kto nemôže uveriť, že idem do Fontáča.
Moje prvé, a teraz som presvedčený, že určite nie posledné, tango pri Paríži sa práve začína. Po trinástich hodinách cesty, kedy trojica členov posádky sa k celej šoférskej otázke postavila „zodpovedne” a zobrala pifko do svojich rúk, som pochopil, čo znamená, keď tvoja riť spozná, čo je stredovek…
A nebol som jediný, čo mal od toľkého sedenia tento problém. Bol to ale zanedbateľný diskomfort, ktorý sa vystriedal s radosťou, keď sme odstavili auto pri prvom piesočnatom parkete tamojších bouldrových diskoték, kde na nás čakali dámy oblých tvarov. Netrvalo dlho, a už sme vyzývali do tanca jednu za druhou.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa naučil miestny krokový folklór, ale hneď ako som sa dostal do rytmu, vykrútil som s chlapcami jednu skalku za druhou. Samozrejme, v prvý deň nepadali žiadne závratné čísla, ale o to tu ani nešlo. A dohovoriť sa s fontáčskymi kráskami nie je vždy najľahšie ani v nízkych číslach.
Na ďalší deň sa miešala už iná káva, a po výdatných raňajkách sme navštívili krásny sektor Rocher des Souris, kde sa aj rozprávka môže stať skutočnosťou, obzvlášť v prípade krásneho 7B-čka s názvom Yogi. Chalani sa rozhodli ísť čistiť do iných krajín-nekrajín, no Marek, Oldo a ja sme sa rozhodli povenovať tomuto hladošovi.
A veru, venovali sme sa mu dôsledne a neskôr pre Olda aj dlho. Zo začiatku som si nevedel predstaviť, ako by sme to mohli vôbec nastúpiť, kedže hneď druhý krok bol dlhý prešah, ale nakoniec sme našli spôsob a začali pokusy. Nakoniec pre niekoho (pre Olda) úspešné a pre niekoho (Mareka a mňa ) nie. Ale pred úspešným prelezom nás delili centimetre, lebo sme padali z topu.
Mmmm nemilé, ale za to obdivujem Oldovu trpezlivosť, lebo sme tam s Marekom pokusovali, neviem koľko presne, ale asi dve, dve a pol hodiny. V ten deň som si ešte vybehol krásne 7A Retour aux Sources, ale už v sektore 95.2. Chlapci čo-to počistili, Oldo s Marekom si zapísali ešte jedno 7B, a mohli sme spláchnuť ďalší krásny a úspešný deň pifkom a francúzskym červeným.
Nasledujúci deň sme zavítali do sektoru, kde na nás čakala netrpezlivá Marie Rose – klasika tohto sektoru. Ako Oldo povedal, každý si ju musí skúsiť, dokonca za prvý flash dal do hry fľašu červeného. Beťár jeden! Úprimne poviem, že v ten deň som mal trošku lezeckú krízu a hneď, ako som uvidel tú krásu Máriiných tvarov, povedal som, že do toho nejdem a začal som sa rozliezať na okolitých skvostoch, ktoré ponúkali nádherné pohyby celého tela a rovnováhy.
Lenže! Po chvíli už nebolo v okolí čo liezť a začal som poškuľovať na Feďa, ktorý kurizoval už dlhšie tejto dáme… Evidentne to so ženami vie, a tak som sa nechal prehovoriť aspoň na jeden pokus a odrazu som stál hore s vínom v uchu, čo na mňa chlapci kričali zdola…
V poradí štvrtý deň sme si dali restday a išli sme pozrieť mesto Fontainebleau. Teda len časť posádky, pretože neúnavné prsty Olivera si pýtali krv, a tak si šiel obzrieť jeden sektor, v ktorom sa mu podarilo vyboxovať pár skvostov.
My sme sa túlali uličkami krásneho mesta, dali sme si obedík a šli sme si obzrieť ďalšie mestečko s názvom Barbizon, ktoré je významné svojou umeleckou históriou. Chodievali sem maľovať významné osobnosti doby impresie a nejeden maliar tu mal svoj ateliér. Spomedzi mnohých spomeniem tých najznámejších: Jean Francois Millet, či John Constable a Théodore Rousseau. Zbožňujem takéto miesta, kde sa síce nezastavil, ale aspoň trošku spomalil čas, a človek má možnosť si predstaviť, ako sa tu títo velikáni prechádzali so svojimi plátnami a hľadali tie najkrajšie zákutia „Fontáča”.
Samozrejme, to nie je všetko, čo ponúka toto nádherné miesto. Ak je nejaký bouldrista frustrovaný zo svojich výkonov alebo si uvedomí, že svojím rozhodnutím dať si restday stratil možno šancu vybúchať nejaké to číslo a zapísať si ho do denníčku, môže si v miestnych „potravinách” kúpiť 6B alebo aj 7A pivko, a aspoň takýmto spôsobom uľaviť svojmu egu :) Keďže čas, kedy sme Olivera mali vyzdvihnúť na dohodnutom mieste sa blížil veľmi pomaly, rozhodli sme sa, že pôjdeme kúpiť „frizby”. Lenže Francúz je Francúz a ešte neprišiel čas na tento šport, vraj až v apríli, a tak sme kúpili loptu a išli sme si zakopať na krásnu lúku pri rieke so zapadajúcim slnkom. Krásny gýč. Všetci sme na chvíľu osameli pohľadom naň. Myšlienkami sme boli pri svojich najbližších a ďakovali polovičkám, že tu môžeme byť :)
15. marec bol aspoň pre mňa jeden z najúspešnejších :) Zakotvili sme v Roche aux Oiseaux. Nezačali sme nijako zhurta. Pekne sme sa porozliezali, až sme sa nakoniec stretli pod príšerkou názvom patriacou do Danteho pekla. Boli to pekné dve 7A, ktoré sme očistili a poslali do raja :) A na tejto vlne som sa viezol aj ďalej pri preleze krásneho silového Action direct 7A a úspešne som sa pozrel aj na Uruguay 7A.
16. marec by som nazval „Non, Je ne regrette rien” – celý čas som bol nesvoj, už som na na tie krásky aj nadával, ale v mojej povahe je niečo, čo mi nedovolí sa vzdať alebo len tak si hodiť prdel pod kameň s lístkom v ruke na koncert okolitých zvukov. Ocitol som sa zoči-voči chalanovi s názvom Pensées Cachées. Pánko, Mareček a ja sme sa pustili do dialógu, ktorý sa niesol v priateľskej atmosfére. Musím povedať, že to bol veľmi rozumný gentleman a mohol som si s veľkou radosťou zapísať svoje prvé Fontáčske 7B :) Oldo mal krásne našliapnuté na vedľajšiu dlhú líniu za 7B+ a s veľkou podporou publika, i svojskou gráciou, posunul svoje vytrvalostné hranice a na balvane si potriasol ruku s úspechom.
Ďalšími dňami všetko posmutnievalo, lebo sa blížil záver tripu. Posledný lezecký deň sme šli pozrieť Elephanta, kde som odpadol z krásy plynúcej zo súhry kameňov, lesa, piesku a boulderingu… Lezecky sa mi tam už veľmi nedarilo, no Klinček s Marekom si odškrtli jednu srdcovku za 7A. Ostatným tiež srdcia zaplesali, a keď prišla skúšať tieto srdcové záležitosti krásna Holanďanka :), fantázia s jazykom na perách povolila uzdičku a už sa valil Rolling Stones z hrdla našich predstáv. Veľmi rýchlo nám sánka padla a zrudli naše bledé tváre, keď na nás Holanďanka prehovorila po česky… No nič, treba uznať, že veľmi galantným až nonšalantným spôsobom nám dala na známosť, že rozumie, a nech to teda máme na zreteli a nech si zavrieme tie svoje… :) Vrátim sa radšej k lezeniu.
Presunuli sme sa do ďalšieho sektoru, kde som sa s Oldom zahryzol do krásneho problému s číslom 7C, ale po chvíli bolo jasné, že ideme radšej skúšať vedľajšiu silačinu. Do nej sa už medzitým pustil Marek. Hneď pri prvom pokuse som pocítil, že „tudy cesta teda vede“ a začalo sa seriózne pokusovanie. Prvý, čo si urobil zárez do zošitka, bol Oldo, nasledoval Mareček, no a ja, s výkrikom všetkých hanlivých slovíčok a s pocitom v rukách, že som už držal top, len som ho neudržal, usadám do auta a pod zadkom sa mi vzdialil top v krásnej silačine za 7B.
Posledný deň plače ako naše prsty. Teda prší, a tak nám neostáva nič iné, len sa zbaliť a ísť do Carrefouru nakúpiť a prosiť Boha všetkých prdelí, aby sa zmiloval nad tou vašou a cesta ubehla o čosi rýchlejšie. A stalo sa! Riť síce bolí, ale tá rýchlosť bola ohodnotená nemeckou diaľničnou políciou. Au.
Na záver by som povedal asi toľko: Opäť sa mi potvrdilo jedno poznanie. Je jedno, s akým číslom si sa na skalách pasoval, dôležité je, s kým si ráno a večer sadáš za jeden stôl! Chlapci, ďakujem, že som mohol byť s vami niekde, kde som tak dlho túžil byť!
Ďuri
MAREK
Marek, Marek? Náš tichý spoločník ostal potichu aj teraz. Ale bol s nami, aha, toto je jeho krátky fotopríbeh:
PUCO (nováčik)
Taaakže môj prvý Fontáč. Vlastne druhý, ale ten prvý nemôžem ani počítať, keďže zo 4 dní sme liezli iba 1 kvôli tomu, že nám celé 3 dni lialo. Taktiež som si stihol za ten jeden lezecký deň rozbiť hlavu a neskôr ochorieť natoľko, že som týždeň ležal doma s teplotami. Čiže pred týmto výjazdom boli moje očakávania nastavené správne, nízko, s tým, že horšie to už nemôže dopadnúť.
A tak to v živote asi chodí, že ked nečakáte veľké veci, bývate milo prekvapení. A tak aj bolo. Po 14 hodinách nočnej cesty autom sme nabehli nie do postele, ale pekne na skaly. S Ferom, mojím bouldrovým parťákom, sme začali opatrne. Vybrali sme si pekný modrý okruh a dáko to išlo. Prvý, druhý bouldrík a ďalší a ďalší. Čísla tam neboli, ale „Taaak na také pekné 6A alebo 6B to vidíme Fero, nie?“ „Jasné to bude tak okolo 6A, večer pozrieme na nete.“
Po prvom dni sme spokojní prišli domov, pozeráme na „net“ a vidíme obtiažnosť našich bouldríkov… 4… 4+ …, niekedy aj 5 sa nám zadarilo. Takže je to jasné, sem sa prvýkrát po čísla nechodí.
Nevadí, ďalšie dni sme liezli všetko, čo nám prišlo na ranu. Žiadny problém, že lokálni 50-roční Francúzi si dali tých 15 bouldríkov, čo nám trvalo celý deň, asi tak za hodinku počas obednej prestávky v práci. My sme si to aj tak užívali.
Tri dni ubehli rýchlo, ruky boleli, koža na prstoch mizla a Klincovi sa minula 8 kilogramová zásoba francúzskych zemiakov, ktoré veľmi ľúbi, a tak nám neostávalo nič iné, ako si dať restday. Ten sme využili na dobitie energie a Klinec na prípravu ďalších 6 kg granadíru na zostávajúce obdobie.
Prvý deň po restday-i si budem pamätať ešte dlho. Úprimne, už ma trošku hnevalo, že síce lezieme krásne veci, ale nezakusol som sa do ničoho ťažšieho. Resp. nenašiel som taký ťažší bouldrík, kde by som videl šancu preliezť ho celý až do konca. A táto šanca prišla v tento deň, pekne sme sa v modrých rozliezli a chalani sa zahryzli do dvoch 7A-čiek. „Puco, poď skúsiť tento, dá sa, ľahké 7A.“ Keďže tieto slová o ľahkých 7A-čkach som už v tejto partii počul, a pritom som sa nedokázal ani zo zeme odlepiť, nebral som to vôbec vážne.
Ale veľká vzpruha prišla, keď sa do toho zakusol Feri a baaam! Na tretí až štvrtý pokus toto 7A poslal. A nastali asi 2 hodiny môjho dobýjania, 10 pokusov, z toho minimálne 7 pádov v poslednom kroku. A nakoniec predsa. Ten 10-ty pokus bol úspešný!
Asi to nebolo najťažšie 7A vo Fontáči (skôr mi to vychádza na najľahšie :P), ale bolo doma! Moje prvé!
V ten deň som už, samozrejme, nevyliezol nič, len si spokojne popoliezal. Posledný deň sa mi v sektore Elephant podarilo vyliezť jedno z klasickejších 6C, a tak som mohol tento trip vyhlásiť za jeden z najúspešnejších a najkrajších, na akých som kedy bol. V tom Oli zahlásil, že bouldre už nechce aspoň rok vidieť a následne potom, čo z celého hrdla do lesa zakričal „poďme už konečne odtiaľto do***” (alebo som to bol ja?, teraz už neviem…), bolo jasné, že je koniec.
Vyšlo všetko! Skvelá partia, čo je pre mňa asi dôležitejšie ako samotné lezenie, kopec zábavy na skalách a večer pri pivku, perfektné počasie a úžasne jarné Francúzsko. Dikes chalani a verím, že o rok to vyjde zas!
Puco
Komentáre