Nedokážem sa vzdať pridanej hodnoty pozície pasažiera. Vychutnávam si dozvuky Fontáča zarezaný do sedadla. S ťažkou hlavou plávam zo strany na stranu, presne podľa nôt cestných nedokonalostí. Palce na rukách podvedome kontrolujú kvalitu brušiek ostatných bratov. Hm. Skutočnosť, že to s nimi nie je zlé, odzrkadľuje nepriazeň počasia, ktorá sprevádzala naše posledné trojdnie.
Včerajší pokus o návrat na balvany sme vtesnali do poludňajšej medzery medzi obdobie po daždi a obdobie pred dažďom. Bola to krátka lezecká rozlúčka s Fontáčom v Bas Cuvieri. Aspoň malá náplasť po dvoch upršaných dňoch, posledné francúzske randevú, v ktorom sme mohli dvoriť ľúbivému pieskovcu.
Dážď, ktorý bolí najviac, prichádza vždy nevhod. Celkom jednoduchá rovnica, ktorej výsledkom býva spravidla koniec.
Piatok bol nepomerne optimistickejší. Aj keď si dážď zvolil 24-hodinovku, kultúrne strávený deň v čarovnom Provins úspešne zatmelil diery po ranách nezrealizovaného boulderingu. Vraj k tomu úspešne prispeli aj bonbóny z miestnej čokoládovne. Alebo žeby aj viera v lepší zajtrajšok?
Štvrtok padla prvá kvapka neodbytného dažďa. Zároveň to bol aj posledný deň, kedy nám to až tak nevadilo. Zrasované telá vítali restday v zástupoch. Tešili sa, že si odpočinú a v piatok nabehnú do problémov s novými dispozíciami. My, ktorí teraz prežívame príbeh naopak, už vieme, že onen jav možno klasifikovať ako sladkú (alebo chcenú?) nevedomosť.
Cuvier Rempart sa stal našim hlavným stredajším útočiskom. S Tomasom sme sa spoľahlivo doťukli v miestnych Céčkach, zatiaľ čo ostatná posádka Climbing Busu vystrájala v Cuvieri.
Poslednú hodinu lezeckého dňa trávime na bouldroch pri parkovisku. Od najväčších dierísk po diery menšieho priemeru, od mantlov po hopsačky za chyty.
Keď ale zo samej nenažratosti pleskem chrbtovku z Áerosolu, pochopím, že si únava našla cestu ako ma presvedčiť o finálnej stopke. Chvíľu počítam hviezdy, potom hľadám nádychy a nakoniec prehováram stavec po stavci, nech si zo mňa až toľko nestrieľajú.
Všetci už majú dosť. Zajtra má vraj byť oddychové počasie…
Utorok začal turisticky. Ísť do Cuisinére z opačnej strany je dobrý nápad hlavne vtedy, ak si chcete po ceste pozrieť sektory Ermitage a Meyer, alebo vaša dodávka neprejde výškovým obmedzením parkoviska pri Isatise. My sme sa našli vo všetkých dôvodoch.
Prehliadke spomínaných sektorov sa nakoniec povenoval iba Tomaso. Ostatní sme sa zložili na námestí v Cuisiniére. Tomáš sa vrátil so známkami únavy a mierne poznačený kapituláciou, ktorú si priniesol zo súboja s dreveným polenom.
Rozpŕchli sme sa po sektore ako mravce za cukrom. Zakrátko sa zrodili osobné projektíky prekladané pauzičkami pri obedároch. Slnko pohadzovalo ihličnaté tiene a nechávalo vyniknúť kontrast lesného Franchardu so včerajšou oblasťou.
Tou bola populárna 95.2. Obľúbená nielen svojou rodinnou atmosférou, ale aj prívlastkom „dry quickly“. Po včerajšom daždi cielené rozhodnutie.
Ihrisko bouldrov na pieskovom vrchu zabáva nás až do večera. Fontáč z rukáva vytiahol krásny deň. Nebolo jedného, kto by v srdci dnes nedešifroval dôvod, prečo sem chcel ísť, prečo tu je a prečo sa do Fontáča opäť vráti.
V sobotu to jedinca ešte v Gorge aux Châts napadnúť nemuselo.
Hovorí sa, že vlhké skaly majú smutné výrazy. Smútok balvanov je pre bouldristu nákazlivá emócia. O to viac je na zemi radosti, keď spolu strhnú tance bouldrové a hormóny šťastia obalené v magnéziu lietajú vzduchom.
Oli
PS: Vyššie opísaná story je našou výhrou v bouldrovom maratóne. Ďakujeme Vertigu za skvelú cenu a Climbing Busu za jej bezchybnú realizáciu.