Po vystúpení z auta nie je úplne teplo, stúpanie do kopca popri lúke pokrytej námrazou a zamrznutými mlákami nás príjemne zahrieva. Z ihličnatého lesa vychádzame na paseku, kde sa v svetle kúpe celkom vysoký pieskovcový chrbát. Zvyšné kamene vyzerajú byť v tieni, tak sa ostávame slniť, čo uvítala najmä Majka, ktorá si nevzala obe páperky.
Rozliezame sa v Mladej ceste a Titaniku, ktorý sa stáva Majkiným projektom na zvyšok dňa. Peťo hádže bouldermatky pod Sokolíka. Spolu rozmýšľame, či popis výrazným sokolíkom na vrchol znamená fakt liezť na vrchol 10m nad zemou. Vzhľadom na to, že na skale je množstvo borhákov a starých kruhov, veľmi sa mi to nezdá. Peťo je ale tvrďák, ide štýlom OS alebo smrť, a zanedlho už „claimuje“ na vrchole. Po tejto vysokej lahôdke sa s radosťou poddávame všetkým trom traverzom do 6A+.
Kým sa Peťo s Majkou oddávajú rituálu varenia a pitia kávy miznem na forever alone bouldering expedíciu na opačnú stranu skalného chrbta – do krajiny večného tieňa a zimy. Po piatich minútach sa ale vraciam späť na slnko. Majka opakuje náš softvér na Titaniku, Peťo si rozrába Sun Wu-kchunga, aby sa mal k čomu vrátiť nabudúce, a ja neveriacky pozerám na rozstrapkané horné končatiny, ktoré som si priniesol z kráľovstva večnej zimy.
Tento víkend som lezeniu nechýbal, čo ten ďalší?
Dexo