Po dvoch týždňoch zábaviek na karpatských kamienkoch som bol síce už dosť aklimatizovaný, ale postupne som začal strácať perspektívu. Klasa toho, čo som za tie dva týždne liezol, bola na papieri približne rovnaká, pocitovo ale lietala. Potreboval som nejaké ukotvenie do reality. Ale aké?
Vyšlo mi z toho, že sú tri spôsoby. Jeden je cez diskusiu v širšej komunite lezcov. To som už aktuálne robil dosť, ale problém bol, že celá naša diskusná skupina uviazla na tých istých bouldroch v Malých Karpatoch. Druhý spôsob je ísť otestovať formu mimo Karpát a tretí je porovnať novodobé bouldre s historickými míľnikmi, ktoré najprv ušli môjmu ticklistu.
Druhý karanténový víkend sme sa teda so Saškou a jej sestrou Sofiou vybrali na Končitú, šáhnuť si na iný matroš – andezit. Na andezite som posledné roky liezol minimálne a otvorene sa priznám, že ho nemám rád, lebo mi nesedí. Skrátka tie sklopené malé lišty neviem držať a nikdy som na ňom nestrávil dostatočne veľa času, aby som sa to naučil. Nevadí, na otestovanie formy to bude celkom fajn.
Parkovisko plné známych áut bola predzvesť toho, že asi nebudeme úplne sami. Hneď po nás prišla Fábricovsko-Kovaříkovská výprava, ktorá nám len potvrdila, že asi nie sme jediní s dobrým nápadom ísť si zaliezť na Končitú. Cestou hore sme stretli hneď aj skupinku, o ktorej sme vedeli dopredu: Luigi s Domčou a Cappajz. Saša so Sofiou zamierili rovno do base kempu pripraviť obed a mňa chalani strhli na „rozlez“ do Aligátora. Highbally mám rád a aj matracov sme mali dosť, tak to bol príjemný prvý kontakt s andezitom tento rok. Keď už sme tam boli, vyliezol som si aj Krokodíla, ale bez vertikálnej špáry na úvod, čo tomu pridalo trošku korenia. Prsty celkom držia, až sa čudujem, lebo po tom náklade čo dostali na Píle a Pod Báborskou ešte vykazujú celkom značné známky opotrebenia.
Hlavný cieľ dňa bol ale ťažší, ako pekné miestne highbally. Minulý rok som si s Humpim poskúšal trochu Medové rezy 7C+ a trúfal som si aj na Ilúziu 8A. Na Prowe bolo ale kopec národa a Medové rezy už skúšal aj Strašiak a Miloš. Paráda, aspoň odkukám softvér. Ten sa ukázal rovnako ťažký ako minulý rok. Chyty sa nezväčšili, ani mi nezačali lepšie brať, ale celkom som sa v tom nakoniec hýbal. Strašiak zaryte padal v poslednom kroku, tak aby mu nebolo ľúto, tiež som si tam padol v najlepšom pokuse. Tu som sa nakoniec zasekol na celý deň, a navyše bezvýsledne. Nevadí, zase niekedy nabudúce a snáď nie až o rok. Peťo to nakoniec tiež prebil až na ďalší deň, tak už sa k nemu asi stihnem pridať až do tej Ilúzie.
Končitá ma utvrdila v tom, že rozlezený som síce fajn, ale silovo som tam, kde už pár rokov, čo bol hodnotný poznatok pre návrat na karpatské bouldre. Tam už totiž postupne išlo do tuhého a pozostávali mi tam poväčšinou bouldre, do ktorých sa mi moc nechcelo – buď kvôli tomu, že to boli dlhé traverzy, alebo v prípade posledných dvoch kúskov na Chtelnici: jeden vysoký a druhý boľavý.
Na Chtelnicu sa pridal Pedro a Ivo, čo som bol rád, lebo do vysokej línie Cesta do neba 8A (7C+) sa mi nechcelo len s dvoma matracmi. Po predchádzajúcej skúsenosti s baletom Veľkej A´Tuin som už nechcel riskovať hnedé trenky a privodiť spoterom nočné mory. Doniesol som si teda aj lano, prezlanil a vyčistil som si Cestu do neba a osviežil v pamäti kroky. Rozliezol som sa potom už rovno v úvodnom traverze a prvým ostrým som sa tým prešiel. Bolo to už tretíkrát, čo som vyšiel na vrchol tohto 7m vysokého balvanu týmto dolezom a zakaždým som z toho mal rovnaký extatický pocit. Pre mňa je Vibračná plutvička a jej alternatívne nástupy jeden z najkrajších bouldrov na Slovensku. Kým sme sa posunuli ďalej, Pedro si stihol ešte vyliezť Pán boh zaplať SD 7B+.
Ako posledný ťažký kúsok v Chtelnici mi teda zostala Vogónska poézia 7C. Tú som kedysi skúšal v lete a tak ma dokúsala, že som na ňu na niekoľko rokov zanevrel a vyhýbal som sa jej veľkým oblúkom. Teraz ma dobehla. Prvým pokusom mi šmykla pravá noha v kľúčovom skoku do hlbokej dierky a mne sa hneď vybavili všetky pokusy čo som do tohto bouldra dal. Väčšina z nich skončila presne takto. Snáď nebude práve Vogónska poézia ten boulder, čo ma prefacká. Do druhého pokusu som teda naliezal s tým, že všetku pozornosť musím venovať pravej nohe, aby mi ustála, tam kde potrebujem, kým nechytím spomínanú dierku. Neviem, či som na chvíľu neodsunul litosferické platne ako som do toho stupu tlačil, lebo noha tam naozaj ostala, a ja som sa na vrchole mohol konečne nadýchnuť s pocitom zadosťučinenia, že Chtelnicu mám od 7C hore komplet.
Nejakou náhodou znovu vyšlo, že na druhý deň po Chtelnici sme sa opäť vyskytli večer pri Dunaji. Pedro zostal tvoriť jadro partie a Iva vystriedal Filip. Z pôvodného ticklistu my tu zostala Kláda a Dátová veda. Kláda 7C+ je podstatne dlhšia, tak skúsim najprv tú. Chalani sa na úvod zacyklili v Plazivom 7A a rýchlo pochopili, že viac sa oplatí liezť ťažšie bouldre, lebo keď ich aj nedolezú, aspoň z toho nemajú taký blbý pocit. Ja som si poskúšal jednotlivé pasáže a dal prvý ostrý pokus. Kláda mi nakladala celou cestou a keď som sa konečne začal ukladať do posledného kroku, tak mi došlo, až som sa poskladal na bouldermatky s bandaskami a bez dychu. Dobrý prvý apríl. Holt, záver bude treba asi trošku optimalizovať. Pedro s Filipom sa medzičasom pustili do Latríny 7B a aj ju v rýchlom tempe vyliezli. Medzičasom došiel aj Mišo a zablúdil tam aj mladý Peťo, tak z toho bola už riadna sešn. Medveď samozrejme tiež nemohol chýbať. Ďalším pokusom som našťastie už Kládu dobojoval. Na Dátovú vedu som ale nejako zabudol a začal som s Mišom skúšať ešte nevylezené prepojenie z Mimozem-šťanky až do Moravy. Ja už som bol citeľne vyhádzaný, ale aspoň Mišo ešte pridal prelez Obušku zabudnutia LSD za 7B+. Cyril samozrejme nelenil na inom fronte a na ďalší deň, keď ja som ešte vyklepával bandasky z Klády, vybombil Lovca perál na Píle. Navyše krutoprísnym štýlom bez zašpičkovanej ľavej hrany. Vraj mu to s hranou bolo ťažké – to ja som to bez nej nedokázal ani nastúpiť!
Ako vždy, keď pri Dunaji stretnem Medveďa, rozbehneme následne online čet o klasifikácii a naleje mi do ticklistu nejaké nové šmaky. Tak sa stalo, že mi poslal nákres pár old school bouldrov na Pajštúne. Áno dobre čítaš, bouldre na Pajštúne. Po dni oddychu som sa teda vybral s čoraz tehotnejšou Saškou na Pajštún. Od našeho nového bytu to bola tak hoďka a čosi pešo aj s blúdením po záhradkárskej časti Stupavy. Deň ako stvorený na prechádzku. Polooblačno, príjemne jarne – v tieni chladno, na slniečku teplo. Niesol som si jednu bouldermatku so sitkou, lebo vraj to stačí. Keď som prišiel pod spomínané bouldre, tak hneď od prvého pohľadu mi bolo jasné, že s jednou bouldermatkou je to tam asi také, ako keď si na Pajštún zoberieš len dve expresky, keď ideš liezť s lanom. Medveďove silové bouldre nad Dunajom mi celkom išli, tak som dúfal v rýchly proces aj na pajštúnskych kolmáčoch. Matrac som hodil najprv pod Mihálov boulder 7A+, nech sa trošku rozleziem a zoznámim so skalou. Nakoniec som ho dobíjal dobrých 15 minút a poriadne som sa pri tom vytrápil a vybál. Boulder je to ale krásny, technický a pohybovo skvostný, aj keď niektoré stupy sú už dosť ojeté.
Ticklistový cieľ bol ale Orlohroch 7C a jeho varianta s traverzom – Gravitačná pasca 7C+. Traverz som spravil, ale jemnú kolmicu po malých šmykľavých lištách a žiletkový bočák ma vrátil naspäť do reality. Zrazu som sa cítil ako prvýkrát vo Fontáči pod 5Ačkovu platňou, ktorá sa nedá vyliezť. Nanometrový progres medzi pokusmi bol, ale bol pomalší ako odbúdanie kože na prstoch, takže po hodine trápenia som prvýkrát túto jar musel stiahnuť chvost medzi nohy a s trpkou chuťou v ústach ustúpiť. Tieto oldschooly budú trošku iná káva! Smutný z neúspechu som si ale aspoň pozrel večer video, ako pre zmenu v Kláde natieklo Cyrilovi, ktorý mi už znova stúpal na päty.
Zdecimovaný pajštúnskou porážkou som si išiel lízať rany do lomu v Plaveckom Podhradí. Zostali mi tam už iba dva Oliho traverzy: Modré predstavy a Rebel. Rebela som už raz liezol, ale zle som si pozrel popis a nastúpil som nesprávne, tak teraz som to chcel dať poctivo. Úderku opäť tvoril Pedro, Filip a Mišo. Miša tam bol skôr aj so synátorom a už stihol počistiť väčšinu miestnych sedmičiek. Ja som zbytočne nezaháľal a po nácviku nepríjemného nástupu som najprv poslal Rebela 7C. Keďže ide o dlhý traverz, čakal som, že problém bude iba vydržať. Nakoniec ma ale celkom prekvapila aj nepríjemná klesajúca stredná pasáž, kde som poriadne nakúpil do záverečného výlezu. Pedro s Filipom si v mojej pauze dali každý Stret predstáv 7B.
Mišo sa už ponáhľal, a tak si na záver dal Modré predstavy 7C. Ja som ich dal hneď za ním a prišli mi teda výrazne menej jedovaté ako Rebel. Možno preto, že ako Oli povedal: „Zatiaľ čo Predstavy plynú tak nejak prirodzene, toto (Rebel) je čistá rebélia“. Pod to sa kľudne podpíšem a pre mňa asi nie sú tieto dva bouldre v rovnakom stupni. Začínali sa vo mne zrazu biť dve klasifikácie. Jedna nová, v ktorej sú dve 7C za deň pohodlný štandard a jedna stará, kde nie je samozrejmosť ani jedno 7C. V tickliste mi zrazu začínala nová škola narážať na tú starú. A ak vzíde niečo dobré z tejto korontény, tak možno práve to, že old school v Malých Karpatoch sa znova vráti do módy.
Tomaso