Tuším prešli aj dve hodiny a ja neleziem, len tak posedávam, občas niečo odfotím, alebo chytím Molly, aby sa neplietla pod nohy, keď ostatní čosi skúšajú.
Pritom inokedy ma už pri vystupovaní z auta chytá akási dychtivosť, ktorá ma vedie od bouldra k bouldru a „núti“ dávať jeden pokus za druhým.
Končitá je však posledné návštevy akási iná – pokojnejšia. Som tu snáď tridsiatykrát a čo som vyliezť mohol, som vyliezol. Ostávajú mi už len „projekty“ a nejaké „ľahšie“ kúsky, ktorým sa roky vyhýbam.
Viac ako bouldrista som teraz preto sprievodca, ktorý vie, kde sa rozliezť, čo sa dá dať na prvý pokus aj kde sa vidina flashu môže ľahko zmeniť na dlhé trápenie.
Jednoducho, mám viac času byť, pozorovať a fotiť.
Som pozorovateľom toho čarovného kolobehu pokusov a omylov, ktorý sa končí vždy šťastne. Raz prelezom, inokedy túžbou po návrate.
Komentáre