V kráse je ukrytý zmysel a cesta za jej prežitím je samotnou náplňou. Môžu to byť okamihy, kedy sme jej súčasťou, alebo momenty, keď sme ju práve identifikovali priamo pred sebou či spätne v spomienkach. Za všetkým je boulder. Ten pôsobivý balvan, ktorý to s nami rozohrá v kooperácii s okolím najprv vizuálne a potom nám naplno odhalí, čo skrýva pod kabátom pohybov.
Predstavte si, že z tej hry musíte opantaný krásou vystúpiť. Jednoducho trúbia na ústup. Určite sa to občas deje každému. Otvorené konce, nedopísané príbehy, prázdne strany namiesto farebných šťastných záverov. Tak radi by ste onú krásu prežili naplno bez odkladu, no musíte sa nateraz uskromniť s kvetnatými spomienkami a nejasným dátumom návratu.
Kým sa jeden kruh uzavrie, hľadáme ďalej. Je to nekonečný kolobeh, strava pre hladnú vášeň. Zdá sa mi, že netreba príliš tlačiť na pílu. Príležitosť pre návrat sa objaví. Niekedy až po rokoch, ale oplatí sa na miesenie snov nezabudnúť. A zatiaľ čo nás hľadanie krásy spoľahlivo prikrmuje, naša cesta naspäť sa postupne dláždi.
Už začiatkom apríla sa mi funkčnosť tohto základného princípu potvrdila. Po šiestich rokoch som opäť stál v tieni mohutnej hrany bouldra Sicilian Dream. Ani neviem ako. Rozhodnutie padlo rýchlo. Organizácia prebehla bleskovo a takmer som sa ani nestihol poriadne začať tešiť. Vytiahol som zo zásuvky veľký sen, oprášil ho a znovu zočil tú nádheru. Veru, nestratil nič zo svojej impozantnosti.
Keďže som od prelezu nebol ďaleko ani pred šiestimi rokmi, bol som si istý, že boulder vyleziem. Všetky ostatné bouldre v oblasti som vnímal ako predskokanov. Boli pekné, ale nech som pozeral ktorýmkoľvek smerom, klenot si v zornom poli okamžite uchmatol hlavné miesto.
Po prvom zoznamovacom dni, keď sme si po rokoch len potriasli rukami, nadišiel čas. Bol som veľmi odhodlaný. Dokonca som sám seba presvedčil, že liezť taký vysoký boulder len s jedným zapožičaným malým matracom nie je zlý nápad. Našťastie mi Dávid zakrátko ponúkol ešte nejaké erárne polorozpadnuté bouldermatky.
Slnko poctivo ohrievalo celú hranu. Spotera som nemal, lebo Aďka uspávala Tobiho. Všetko nasvedčovalo tomu, že možno nie je ideálny čas, no ja už dobre viem, že v príležitostiach nesmiem byť prieberčivý. Po prekonaní spodnej kľúčovej pasáže som bol razom v chyte, z ktorého sa boulder preklápa do mierne položeného profilu. Potil som sa a ruky sa mi šmýkali. Pohľad na matrace ma len utvrdil v mojom predpoklade, že si určite spomeniem na moment, keď som sa ich rozhodol neposunúť viac pod výlez. Krátkodobé zneistenie ma donútilo položiť si otázku, či to skutočne chcem vyliezť. Ale v tom som mal jasno.
Pamätám si ešte na jeden, síce ľahký, ale nepríjemný krok pred finálnym preklopením a kruh sa uzavrel. Sedel som na vrchole a postupne si uvedomoval hodnotu zážitku ako aj to, čo vyskladalo jeho podstatu.
Uplynul mesiac a prievan z blížiacej sa návštevy Fontainebleau už prehadzoval nedopísané stránky nejednej knihy o božských pieskovcoch. Klučkovanie medzi podmienkou, vhodnými sektormi a túžbami ma doviedlo až pod päťhviezdičkový boulder Hotline v sektore Rocher de la Reine Nord. Vedel som, do čoho idem. Ultimátne dielo prírody, pred ktorým som mal veľký rešpekt.
Prišli sme podvečer a hodiny už nahlas tikali. Lietajúcich chrústov síce neprehlušili, ale po každom pokuse som intenzívne vnímal odchádzajúci čas. Tečol som posledný chyt a dlhým pádom nabral na sebaistote. Pred záverečným pokusom sa prišlo pozdraviť aj zapadajúce slnko, aby mi frklo na cestu trošku zo žiarivých farieb. Všetko do seba zapadalo, všetky receptory som mal pripravené prežiť Hotline v plnom rozmere. Podarilo sa. Posledné motýliky z brucha odleteli za chrústami po finálnom dynamickom kroku, v ktorom som naposledy spadol.
Hotline som okamžite archivoval medzi to najlepšie, pretože chvíľ, ako táto, nezažívam veľa. Keď sa však pritrafia, sú natoľko silné, aby nepretržitému hľadaniu dávali zmysel. A aj keď si v ten deň deti zapísali rekord v najneskoršom odchode do postelí, systém sa nerozsypal. Práve naopak, utužilo ho vedomie, že sme si zarobili na krásne spomienky, kedy nám bolo všetkým dobre, lebo úspech, radosť a nádhera okamihu sú nákazlivé.
Jednou z mojich obľúbených foriem prikrmovania snov je listovanie v bouldrových sprievodcoch. Niekedy stačí jedna fotografia a nové semienko je zasiate. Tak to bolo aj v prípade ostro rezanej previsnutej hrany Libre Soft v rakúskej oblasti Felbertal. Keď sa spojí esteticky príťažlivý boulder s pôsobivým okolím, odolávanie volaniu nie je mojou silnou stránkou. Síce od prvého “papierového” vábenia uplynulo dvanásť rokov, nezabudol som. Ešte pred augustovým výjazdom som otvoril starú knižku a oprášil spomienky. To bolo radosti, keď sa boulder ukázal naživo ešte krajší!
Lišta, spoďák, špička, päta, dynamo aj statika. Ani v krokoch neostal Libre Soft nič dlžný fotografii spred dvanástich rokov. Veru, niekedy cesta nezačína osobnou skúsenosťou a dotykom skaly. Občas ako spúšťač stačí aj krátke video či fotka. Proste láska na prvý pohľad.
Z rakúskych Álp nás okolnosti ešte povodili rôznymi cestičkami. Predposledný deň v roku sa mi však naskytla príležitosť dokončiť ďalšiu zo zaprášených kníh. Príležitosť to bola opäť relatívne krátka, pretože som mal asi hodinu, kým do bouldra začne svietiť slnko. A že sa do južných svahov v Mogáne dokáže poriadne zahryznúť! Môj bouldering už ale dávno nie je o správnom načasovaní podmienok, jednoducho beriem každú príležitosť a snažím sa z nej vyťažiť fajn zážitok. V najlepšom prípade aj prelez. Som presvedčený, že potom aj lepšie chutí.
Gran Canaria si nás pred deviatimi rokmi získala nielen boulderingom. V mojom prípade to bola aj nedoriešená hra s parádnym bouldrom Pirámide, čoby tunajšou ikonou. Presne ten boulder, ktorý sa nedá neskúsiť, ak sa trafí do vášho obťažnostného rozptylu. Kľúčová sekvencia preverí obe ramená, aby vyvrcholila nepríjemným krokom do hrany, odkiaľ už nasleduje ľahší a vzdušný výlez. Opäť mi odvahy dodali dva menšie erárne matrace, bez ktorých by sa mi len ťažšie doskakovalo na správne miesto. Našťastie to klaplo bezbolestne. Výrazný symbolický aspekt nepopriem. Stál som na vrchole Pyramídy (2023) takmer posledný deň v roku.
Cesta za hľadaním krásy je nekonečná a vyžaduje neprestajné snívanie, ale ak má mať takéto občerstvovacie stanice, nechcem nikdy prestať kráčať.
Oli
Komentáre