A to nechcem, aby tento úvod pôsobil akokoľvek negatívne, pretože opak je pravdou. Áno, síce som v roku 2024 nenavštívil toľko nových miest ako počas roku predošlého, nevyliezol toľko bouldrov a nestrávil väčší počet dní na skalách, jeho hodnota je pre mňa v súčasnosti minimálne rovnako veľká, ak nie väčšia. Zápiskov bolo síce menej, no o to hodnotnejšie.
Karty v rukách sa obmieňajú, partie sa menia. Onen rok nám do života opäť privial nejaké zmeny, začala škola a s ňou upínanie sa na prázdniny. Do toho pracovné povinnosti a také tie bežné závažia rodinného života. Príležitostí ubudlo, a keď sa aj vyskytli, trebalo proste ísť bez ohľadu na fyzický stav a vonkajšie podmienky. Ale takto ma to asi baví, neustále vzrušenie, radosť, no a očakávania scvrknuté na vychutnávanie si pohybu na skalách a šťastný návrat domov.
Rok 2024 bude asi rokom ponechaných projektov. To je tak. Namotáš sa na boulder závislý na podmienkach, a potom ich rad za radom netriafaš, pretože inokedy nemôžeš. V tom je to úžasné čaro, keď raz všetko klapne. Ale poďme pekne chronologicky.
Rok som začal chorobou, ktorá so mnou asi priletela zo slnečnej Gran Canarie, kde sme trávili záver roka. Aj preto som sa dostal na skaly až koncom januára. Prestávku som sa snažil rozlieť na lokálnych devínskych bouldroch. Teplá zima priala aj rodinným výjazdom na jurskú a limbašskú žulu.
Koncom februára som si zranil kotník po páde z Daniely Drtinovej na moravských pieskoch. Človek by povedal, že sa to vôbec nerozbieha dobre. Našťastie bol z toho iba narazený kotník a dôležité memento. Táto udalosť mi trošku učesala hrebienok. Predsa len nie je rozumné skúšať vysoké bouldre sám a s povinnosťami naviazanými na moju mobilitu. Aj som sa hotoval, že návrat bude rýchly, vezmem aj Ričiho, ale popravde som sa tam dodnes nedostal.
Rekonvalescencia šla rýchlo. Nepoddal som sa bolesti, zvolil som nízke doskoky, a s drevenou nohou som si začal pripomínať sekvencie traverzov v lome v Podhradí (žeby príprava na Rodinnú idylku?).
Kde sa najlepšie rozlieza zranenie? V krokoch, ktoré dobre poznáš. A tak som si do konca marca užíval kadejaké lokálne kombinácie. Na jarný Fontáč nám toho roku nevydalo, a tak sme si užili aspoň menšiu náplasť v podobe krásneho Sněžníka.
Asi nebolo roku, kedy by som do devínskych bouldrov investoval viac dní (no dobre, žeby 2023?). Človek si hovorí, že keď už mám toto nachodené, skúsim aj súvisiace a podobne. Devín som striedal s lomom v Podhradí a s Rybníčkom. Všade dostávala vytrvalosť pekelne zabrať. Chutilo mi. Túžba liezť v kombinácii s obmedzenými časovými možnosťami má aj takéto odtiene.
Ovocie dozrelo a ja som mohol zbierať úrodu. Narovnanie svetla na Morave na Devíne, Rodinná idylka v Podhradí aj Stroj času na Rybníčku. Všetko riadne štreky a pre mňa zhodnotená investícia dní do skúšania.
Rodinná cesta na Korziku tak bola skutočným oddychom. Uľavením si od inštitúcii, práce a oslavou lokálnej driny. Užívali sme si drsnú umeleckú žulu pri farebných západoch slnka. Bolo tam krásne. Aj napriek vysokým teplotám, ktoré priali viac kúpeľným radovánkam, som si odniesol pekné spomienky na hravý bouldering po skulptúrach zo sveta, kde umelci nespávajú.
Leto mi opäť zapasovalo k lokálnym maratónom, až kým sme koncom augusta nevycestovali do Silvretty. Už dlho som nezažil taký skľučujúci pocit z toho, že si nemôžem preliezť všetky tie výborné bouldre okolo seba. Jednoducho na to nebol čas, alebo prišla búrka. Sondičku hodnotím najlepšie ako sa dá a verím, že sa do Silvretty niekedy vrátim pozbierať, čo tam zo mňa zostalo.
September zväčša patrí Loučovicím. Miesto, kam sa ľúbim vracať. Aj keď tento rok komornejšie, o to hĺbavejšie. Moje hlavné ciele sa mi nepodarilo preliezť, ale to je na šumavskej žule ešte oveľa pravdepodobnejšie, ako kdekoľvek inde.
Prekvapil som sám seba, keď som bol o mesiac späť. Keby bolo na mne, podmienku by som volil isto lepšiu, ale tak to vyšlo. Tentokrát to bolo veľmi napínavé. Sobota zúfalá a liezť sa dali iba ľahké bouldre na paseke. Nedeľa slnečná, no severná stena Bismarcku vlhká. V hodine dvanástej som uzavrel aspoň kapitolu Tequila.
Pár dní po návrate sme sa rozhodli využiť slnečnej predpovede v Maltatali. Pripomenuli sme si legendárny výjazd z roku 2016. S Klemom Loskotom sme si vtedy dali rezeň. Každý pri inom stole. Tentokrát to bolo bez šniclov, legiend a trošku viac na lane. Krátky bouldrový čas som využil na prelez krásnej línie Soft Skills.
Na november som si stanovil preliezť ešte jedno super devínske kombo – Kládu zavŕšenú Amuletom, čo sa mi po niekoľkých návštevách podarilo. Pocítil som túžbu po zmene.
Keď sa ochladí, vždy započujem volanie pieskov, a tomu sa veru ťažko odoláva. Absencia oblín na lokálnych ihriskách a istá mágia ma priviala k starému Svišťovmu traverzu na Koryčanský hřeben. Do konca roku sa mi ho ani po pár návštevách nepodarilo dokončiť. Aj keď som mal už pasáže dobre pripravené, nevedel som trafiť podmienku, ktorá je v tomto bouldri veľmi dôležitá. Vždy si však hovorím, že lepšia session v zlých podmienkach, ako žiadna.
Zacnelo sa mi aj za nejakým novým pekným domácim projektom. Premýšľal som, hľadal som, aby som sa po rokoch vrátil pod steny Blázna a oprášil starý projekt na Klaunovi. Už svojho času sme ho s Ondrom obzerali a do článku v Horolezcovi som vtedy napísal: „Musíme si počkať na tú správnu motiváciu a výraznejšie ochladenie, pretože cesta za víťazstvom bude plná podhodených polien.“ Zdalo sa to vtedy veľmi ťažké. V konkurencii leziteľnejších projektov postupne línia zapadla prachom a zabudlo sa na ňu.
Do konca roku som stihol dve krátke návštevy, počas ktorých som postupne odomykal jednotlivé kroky a pasáže. Dnes mám boulder pripravený na ostré pokusy a neviem sa dočkať skúšania. Bol by som rád, aby na konci tohto príbehu vzišiel z môjho opätovného pôsobenia na Bláznovi nielen nový boulder, ale konečne aj dlho sľubovaný sprievodca. Držte palce!
Áno, môj rok 2024 by sa asi dal popri niekoľkých ťažších prelezoch charakterizovať skôr ako rok projektov. Možno by to mohlo vyznieť tak, že som príliš tlačil na pílu, ale opak je pravdou. Nechávam všetko znieť akosi prirodzene. Aj ozvenu. Rád zužitkujem, čo som sa naučil. Až keď ma pocit zadosťučinenia naplní a až keď pri prelezoch vnímam ono intenzívne fluidum, mám nutkanie posunúť sa ďalej.
Projekty (v bouldrovej terminológii nezdolané bouldre, ktorým sa venujeme) nevnímam ako symboly prepálených cieľov. Sú to ozveny mojich rozhodnutí zhmotnené do náročných a hodnotných bouldrov. A keď doznejú, nastane čas naslúchať novým, nech to trvá akokoľvek dlho.
Oli
Rád by som sa na tomto mieste úprimne poďakoval rodinke, Ričimu (Gripstone.sk – Tokyo Powder), Peťovi (matrace Peter Bouldering) a Silvovi (Wilderoben – Patagonia, Topo Designs, LFW), ktorí ma na mojej ceste podporujú.
Komentáre