Najväčším šťastím človeka je neprehliadnuť túto chvíľu, uvedomiť si, že jedna z hlavných ciest vyústila do cieľa, a vytvoriť z toho všetkého výživný koncentrát pre svoje psyché. Pretože sny sa neplnia každý deň.
Nedocvaklo mi to hneď. Chvíle pred odletom bývajú pošpinené kúdeľami prachu vygradovaného života, nedokázal som sa hneď oddať vyfarbeným predstavám najbližších troch týždňov. Keď musíte predvýletové prípravy vtesnať do niekoľkých hodín, odzrkadlí sa to na rozheganej atmosfére vo vašej hlave. Zjemnenie zvrašteného čela prichádza až s prvým dúškom letiskovej kávy v zóne, odkiaľ sa už nikto dobrovoľne neotáča.
Trikrát sme vzlietli a trikrát sme pristáli, kým nohy naše prvýkrát ťapli v Kapskom meste na africký kontinent. V skutku nenápadná chvíľa znamenala veľa. Stále sa však neobliekla do eufórie. Pred sebou sme mali trojhodinovú cestu do Rocklands. Veru, po takmer 12 hodinách v lietadle nikto nevedel patrične doceniť blížiace sa opätovné posedenie v dopravnom prostriedku.
Krájali sme nočnú krajinu ľavým pruhom. Zatiaľ čo ostatní spali, pre mňa bola aspoň malým vzrúšom šaltpáka v ľavej ruke. Mihajúce svetielka naokolo a občasný dážď so silným vetrom stále neboli tým, čo by malo dopomôcť naplno si začať užívať fakt nášho príchodu. Až odbočka na Clanwilliam pomaly dávala tušiť, že sme naozaj správne.
V aute sa plynule rozšírila jemná vrava. Počas stúpania do Passu začali na predné sklo padať snehové vločky. Okamžite nami preblesla rekapitulácia posledného dňa, či predsa len pri dosahovaní cieľa našej cesty nedošlo niekde k chybe. Sneh nás mierne šokoval, len čo by sme si klamali. Keď sa však popri ceste začínali vynárať prvé siluety mohutných balvanov a za krajnicou zasvietila tabuľa s odbočkou na Tea Garden, výdychy úľavy zakrátko odviali i pobláznené snehové vločky.
Prvé štyri noci sme mali rezervované miesta v kempe Pakhuys, keďže ostatné možnosti naokolo boli vybúkované. V čase nášho príchodu doznievala dlhšia perióda dažďov. Možno by som to ani nespomínal, ale prevládajúce zrážky posledných dní výrazne dvihli hladinu lokálnych riek. Kto už bol v Rocklands, vie, ktorá bije.
Jediná prístupová cesta do kempu bola úplne zaplavená. Rozbujnená voda odplavila našu rezerváciu, bolo nutné začať improvizovať. Skúsili sme šťastie v neďalekom Hen House, ktorý predstavuje socializačné jadro bouldristov, miesto, kde si dáte výbornú kávu, rooibos cappuccino, chutného Johna Denvera, bezlepkový brownies, a popritom vás okrem slnka na terase budú zohrievať úprimné úsmevy Becky a Jamesa. Dnes sme ešte netušili, ako radi budeme na štyri noci v stanoch pri Hen House spomínať. Nejedenkrát sme sa na ono harmonické miesto navrátili.
Prebudenie do slnečného rána ohrialo po chladnej noci naše duše. Cítili sme únavu z dlhej cesty a tomu sme prispôsobili i náš rytmus. Chvíle pri káve vstrebávali sa absolútne bez obmedzení. Keď deň dozrel v polovicu, vydali sme sa nakúpiť zásoby na najbližšie lezecké dni do Clanwilliamu. Prvý kontakt so skalou vliezol pod naše ruky až podvečer, a vtedy to zo mňa definitívne opadlo.
Kývajúc minulosti konečne nachádzam ľahkosť a vyprázdňujem priestor pre nasávanie nových dojmov, priestor pre vystlanie vnútra izoláciou jedinečnosti. Nad údolím Kliphuys kempu vytriasam z rúk prvé bouldre. Najoranžovejšie slnko na Zemi mení farby dľa uváženia svojho. Z terasy so strakatými balvanmi vidieť na horizont, kde siluety správajú sa celkom iracionálne. Zraky tesne pred žmurknutím rozplývajú sa v podvečernej mase farebných výdychov zeme. Na lícach hreje ma farba pomaranču, ruky poblednuté od posledných zvyškov mádža a oči moje tikajú pokročilou hodinou. Drzý vietor sviští za uchom a preháňa šumy prírodné, porúča on tancujúcim sukulentom. V dozvukoch svetla miesi sa načervenalý prach. Pomedzi skalné štrbiny, popod previsy, cez škáry rodí sa vždy nová galaxia, len tak z piesku a svetla. Husia koža dokazuje snahu priebojných dojmov. Úžasná chvíľa, v nej plne extrahovaný sen menom Rocklands a jeho vytúžené sprítomnenie. Áno, to je ten moment. Nazerám pod pokrievku a tam divočina samá, bubloce, prská, vrie.
Afrika je pre Európana exotikou. Keď sa k tomu pridá skutočnosť o prítomnosti boulderingu svetových kvalít, nemožno sa čudovať, že pomaly každý tretí bouldrista v našich zemepisných šírkach stojí svoj rad do Rocklands. Nie nadarmo sa onen svet oranžovošedého pieskovca považuje za zem nekonečných bouldrových možností.
Ja som bouldrista konzument, bez hanby žeriem všetky krásne obrázky, ktoré mi médium poskytne. Vždy z nich vyčnievajú tie špecifické – ojedinelé tvarmi, charakterom, povesťami, legendami, scenériou. Rocklands do mojich kritérii okamžite zapadlo, avšak vzdialenosť od nášho pôsobiska suverénne klasifikovala oblasť za neľahko dostupnú, vyžadujúcu väčší finančný vklad, ľudovo zvanú sen.
V nasledujúcej fáze stáli sme na obligátnej križovatke dvoch smerov. My s Aďkou sme strašne chceli, smer bol jasný, a keďže nás na onej ceste dobehli i Jitka s Adamom, bolo rozhodnuté o údernom tíme. Spoločne sme z cesty poodhadzovali všetky polená, bouldering v Rocklands sa stal zhmotnenou prítomnosťou.
Docestovali sme na konci lezeckej sezóny, v čase prechodu zimy do africkej jari. Akoby niekto stlačil vypínač a zo skál sa vytratili všetci bouldristi. Za celý náš pobyt sme stretli možno 20 boulderchtivých jedincov, ticho a pokoj sprevádzali nás na skalách skoro každý deň. Malo to len jednu nevýhodu. Hen House s koncom sezóny zatvorili. Druhý lezecký týždeň sme si tam teda dávali rande pred domácou vinárňou už len s Jamesom.
Prvý lezecký poldeň, respektíve trojhodinie, trávime v rýchlo dostupnom sektore Kliphuys Campground. Rozkladáme sa hneď pri prvom skvoste. Balvan Teapot je výrazný pieskovcový jedinec, ktorého poľahky zočíte aj z hlavnej cesty. Tento medzník dodnes hrdo drží pozíciu kameňa, kde začali v roku 1996 Fred Nicole s kumpánmi písať novodobú históriu Rocklands. Na čajník z tohoto obdobia vedú absolútne klasiky, ktoré sme si aspoň čiastočne nechceli nechať ujsť.
Po povinnom „Possibly the first boulder problem in Rocklands“ Up the spout 6A sme sa s Adamom pustili aj do Teapot 6C+, ba nabudené dievky po flešnutom Dynamic duo 6C na kameni opodiaľ neváhali a začali nám usilovne sekundovať. K spojeniu jednotlivých krokov im nechýbalo veľa. Myslím, že na prvý deň predviedli skvelé divadlo.
So mnou to až také slávne nebolo. S pocitom, že by som dnes prehral strečingový battle aj s Pinokiom, po preleze Teatime 7C udivujem sám seba.
So zreteľom na dnešný cieľ – ponaťahovať hnáty, stihneme ešte presun o pár balvanov hlbšie do sektoru. Tu nám odchádzajúce slnko dáva naplno vychutnať si jednu z budúcich najvýraznejších spomienok na Afriku. V bezkonkurenčnej atmosfére si dievky ešte vylezú pekné 6B+ Pull my finger, Adam si lietajúc otvorí prvý projekt Pocket power 7A a ja si zo zvedavosti ľahnem k In the midlle of the Ass 8A, nakoľko sa v súvislosti s ním už dávnejšie písalo o slovenských úspechoch. Dvoma pokusmi si len potvrdím, čo oko už dávno vedelo. Pri mohutnom potenciáli Rocklands by bol hriech venovať sa tomuto klenotu viac ako 10 minút. Čelovkami si ešte osvetlíme pózujúceho Posera, no na dnes už fešáka nechávame driemať.
Náš prvý kontakt s Rocklands máme za sebou. Uchvátení scenériami, farbami a príjemnou vzorkou bouldrov neváhame večer pri stanoch zahájiť prvú ochutnávku lokálneho vína doplnenú o súboj dojmov.
Na druhý deň si pri bohatých raňajkách v Hen House vyberáme z učebnice od Scotta Noya vhodný sektor. Neznalí volíme Riverside, predovšetkým kvôli kvantite, nech náš pretrvávajúci rozliezací zámer dostane dostatočnú poživeň.
Prvotné príjemné prekvapenie hneď z prvého balvana pri riečke postupne opadá našim postupovaním ďalej do jadra sektoru. Niektoré línie sa tu zjavne neuchytili, lokalizujeme ich len s ťažkosťou. Akosi strácame motiváciu snoriť ďalej po rozľahlom sektore a rozkladáme sa pod krásnym Riverside slab 6B. Dievčatá prepínajú na opalovací mód, zatiaľ čo s Adamom zbrojíme do lištového Des claques pour Nini 7B.
Svižný boulder s energickými krokmi poslúžil na rozpumpovanie stuhnutého krvného obehu. Stále viac si uvedomujem, že na štýl bouldrov si tu budem musieť dlhšie zvykať. Množstvo kampusových a dlhých krokov s dynamami nikdy neboli mojou šálkou kávy.
Po úspešnom boji vyzerajú veľmi sľubne aj Adamove pokusy. Žiaľ, o fúzik si vešia druhý pytlík. Asi najkrajší boulder, do ktorého sme sa v Riverside zavesili, bol White mazda clan 7C+, čo je síce línia po chytoch, ale v celkom slušnom dachu. Koreníčko onej chuťovky spočíva v poslednom vyhadzovacom kroku na hranu, kde sme museli hlavu hodne presviedčať, aby nám to nekomplikovala. Svorne sme sa zhodli, že ešte nie je vhodný čas výjazdu ostať učupený pod bouldrom a silou mocou bojovať o jeho skalp. Až doma na videu som spoznal peknú fintu s nohami, poznať ju onehdy, možno by bolo všetko ináč. Výborná lekcia, tak sa mi to páči. Treba len viac premýšľať, lebo vždy existuje minimálne o jednu možnosť viac.
Balíme si svoje vyslnené okrasy, nech si dnes aj ony zabouldrujú. Smer susedný Champsite.
Po krátkom výstupe matrace rozkladáme na vyvýšenej terase s väčšou koncentráciou ľahších bouldrov. Jitka s Aďkou úspešne zavŕšia svoj boj v silovom Buchu babe 6B, vylezú fotogenický skvostík Something for the ladies 6A, pomedzi čo sa na nás v pánskom kútiku zvodne usmieval Love actually 7A, tož sme ho chlapsky vyzvŕtali.
Pieskovec je v Champsite mimo výnimiek o poznanie drsnejší, o čom sa Adam presvedčí po kyvadle v topovej hrane Super Schanntall 7A+, z ktorej by ho v tej eufórii nestrhli ani dva kone. Existencia visiaceho plátku kože z dlane hneď druhý deň lezenia isto nepoteší žiadneho namotivovaného junáka.
Krátko pred krviprelievaním som sa s Aďkou presunul do vyšších pasáži sektora, kde si moje bušidlo dáva na fleš svoj posledný dnešný boulder Easyhasi 6B.
Trasie mnou pekelná zvedavosť, čo za skvost je sprievodcom ospevovaný Kingdom in the sky 7C. Krásna vysoká stienka po ubiehajúcich malých bočákoch, evokujúca skôr fontáčsky problém, skutočne autorovi sprievodcu pridáva na dôvere. Rýchlo nasadzujem čelovku, aby som prvé pokusy stihol ešte počas redšej tmy. Keď sa totiž v Rocklands definitívne zotmie, je tu tma ako v pivničných priestoroch zadnice.
Krátko na to v najlepšom pokuse nenachádzam kľúčový malý stup a letím dole. Nechcem to už hrotiť (pravdupovediac chcem), keďže sa výrazne ozimilo a africkú idylu nám začínajú znepríjemňovať drzé myšy vyliezajúce snáď zo všetkých dier naokolo. Robia si zálusk na naše ruksaky. Presne tak, ako boli tie prvé dve zlatučké, sú tie štyridsiate štvrté otrasnými potvorami. Balíme, odchádzame kopírovať predošlý večer, v Champsite nás už príroda nechce.
Počas pomalého schádzania k autu stretávam malého afrického diablika. Smeje sa na celé ústa, kričí, šplechoce mu huba nevymáchaná: „Aha! Ďalší neúspech! Len si zvykaj ty drievko slovenské!“ Kto je pamlsný, horká chuť v dozvuku prekvapí ho. A mal pravdu beťár jeden. Musím sa na Kingdom vrátiť, ale dám mu ešte čas, nech si prsty a telo zvyknú. Nehrám predsa žiadnu ligu majstrov, k tomu musím ešte veľa bouldrov prehovoriť.
Roadside. Prvý z najstarších významných sektorov, o vznik ktorého sa nepostaral nik iný ako sám Fred s bandou už v roku 1996. Je nesmierne obdivuhodné, koľko toho tento silný produktívny Švajčiar stihol obehať, vyčistiť a preliezť. Snáď vo všetkých zvučnejších oblastiach sveta otváral ťažké smery a zanechal v nich svoj podpis nielen v podobe opakovaných brutalít. Tak ako má futbal Pelého či Maradonu, má boudering Nicola. Rok 1996 bol dôležitý. Fred mal formu. Veď práve v období, keď svetu ponúkol prvé 8B+ Radja vo Švajci, zlákala ho na svoj panenský potenciál práve neprebádaná krajina v Rocklands. Dodnes tu vytvoril nespočetné množstvo práskov, ktoré túto oblasť medzi bouldristami preslávili. Farebný pieskovec láka Freda dodnes. Keď sme ku koncu výjazdu kupovali od Jamesa domáci Schiraz, vravel nám, že Fred je už v Kapskom meste a o dva dni k nim príde bývať. Že on to má rád takto na konci sezóny, keď sa sektory vyľudnia a môže v tichosti a pokoji pracovať na nových smeroch.
Z Rocklands sa stal za necelých 20 rokov svojej bouldrovej existencie pojem. Či chcete alebo nie, ako bouldristu si vás určite nájde, pretože charakter skál výrazne prispieva k vzniku ťažkých línií. A ťažké línie na seba viažu cenné úspechy, slávu, medializáciu. Keď sa k tejto zmesi pridá fascinujúca scenéria, máte bezpochýb postarané o chrobáka v hlave. Nemusím vám ani pripomínať, že chrobáky v hlavách kakajú sny.
Rezultátom môže byť veľké množstvo ľudí. Aj sme sa toho obávali, ale vzhľadom na okolnosti sa nám podarilo letenky kúpiť na koniec africkej zimy, koniec podmienky, začiatok africkej jari, koniec podmienky. Keďže dnešný bouldrista/práskač je mimoriadne cieľavedomým jedincom striktne dodržiavajúcim klimatické limity, snaží sa on svoju návštevu plánovať do všeobecne skloňovaných kalendárnych mesiacov júl – august.
Neverili sme vlastným očiam. Prvý deň sme stretli asi štyroch bouldristov, druhý deň nikoho, tretí deň v Roadside ich bolo možno až päť. Skutočnosť, ktorú sme nečakali, ale o to viac vítali. Za celý výjazd som skúšal boulder s iným ako slovenským bouldristom iba raz. Nie je nič krajšie, ako užívať si Afriku v jej magickom tichu, a zistiť, že vám permanentne šumí v ušiach.
Roadside je domovom mnohých známych bouldrov. Začíname hneď na prvom mohutnom balvane Question of Balance. Dievčatá sa hecnú a s prehľadom vybaletia morálový Vertige 6B+. Pekné lezenie predvedú aj v Sunset traverse 7A, ale chýba im malý kúsok, aby problém vyriešili podľa vzoru svojich priateľov. Obzerám si Nutsu 8A, parádnu previsnutú provu. Nakoľko ma nejaký čas zdrží aj verzia zo stoja Sunset arete 7C, sit start odkladám do budúcna.
Adam sa zakusne do klasiky A question of balance 7B. Zaujímavý prepad cez vysokú pätu nakoniec úspešne vyladí. Večer pijeme, ehm…
Nikto by nepovedal, že Sigi 6C sa na dlhší čas stane často skloňovaným bouldrom. Po tom, čo v ňom dievčatá zahájili nočnú session, tušil som, že jeho hodnota bude v našom kolektíve postupne vzrastať. Sigi naozaj nie je jednoduchý boulder. Po navažovacej pasáži prichádza ťažké nasadnutie na nohu do zlých chytov, z ktorého ústi dynamický krok do vzdialenej police. Aďka s Jitkou dávali skutočne nádejné pokusy, ale Sigi svoj skalp dnes nedopustil. Zbalili sme sa, hodili matrace na chrbát a Sigi ževraj zamrmlal niečo o našom návrate.
Ráno nastalo veľké sťahovanie. Zbalili sme stany, pretože počnúc dnešným dňom nás už očakávali v Travellers Reste. Skromný farmársky domček s kozubom, kuchyňou, kúpeľňou a hlavne posteľami, otvoril nové dimenzie dovolenkovania.
Po troch dňoch lezenia bol pondelok prvým rest day-om. Hneď po zabývaní sme sa vydali do Lamberts Bay – najdostupnejšieho mesta pri oceáne vzhľadom k Rocklands. Len hodina cesty a môžete si omáčať nohy v studenej vode Atlantiku. Jedným z najsilnejších afrických zážitkov sa pre nás jednoznačne stala návšteva „all you can eat“ reštaurácie Muisbosskerm. Na základe odporúčania sprievodcu sme si rezervovali miesto. Príchod sme naplánovali na hodinu zapadajúceho slnka (aj tak ju pri rezervácii dostanete odporučenú ako najvhodnejší čas na večeru). Majitelia dobre vedia, v čom spočíva pridaná hodnota ich podniku. Kým kuchárky na griloch dorábali tisícštyristodvadsaťpäť chodov, my sme sa prechádzali po opustenej pláži. Muisbosskerm svoju polohu za mestom na tichom mieste skutočne vyhral a prirodzene z nej ťažil. Jedlá boli vynikajúce, nebál by som sa povýšiť onen gurmánsky zážitok za jeden z top, čo ma nohy po svete vláčia. S plnými pupkami dobojujeme náš transport do domu. Ak pôjdete do Rocklands, návštevu Muisbosskermu pri západe slnka si rozhodne nenechajte ujsť.
Teplota počas nášho pobytu kontinuálne rástla. Štvrtý lezecký deň zhadzoval z nás tričká. Na Jamesovo odporúčanie valíme do sektoru Fields of Joy, kde slnko do previsov a skrytých zákutí nedočiahne. Rýchlo si vylezieme klasiky Kiesl 7A a Gegen den wind 7A+ , pretože sem ešte slnko dokáže nazrieť. Až na druhej strane kameňa rozkladáme veci v tienistom koridore. Dievky vyladia fešný bouldrík Sale in execution 6C. My pridáme aj predĺženie za 7B Nasty pants.
Zaujme ma vedľajšia línia po ostrých lištách Klems wall 8A, ktorá na pohľad zaváňa ľúbivým štýlom. Zlý dopad práve z najťažšieho kroku utopí moje presvedčenie. Členky by pri jednom nevydarenom dopade na kameň mohli tuho zaplakať. Vymäkol som.
Mimo náš svet skalných zákutí riadne pripeká. Slnku sa vyhýbame o niečo viac ako africké myši ľuďom. Vykúpením je nám jaskyňa s impozantnou líniou Barracuda rail 7B. Bouldristovi na krátke vzdialenosti dá táto vytrvalostná plácačka celkom zabrať. Kusisko lezenia ale nie je prepletené výrazne ťažšími krokmi. Asi najťažšia sekvencia prichádza s výlezom z jaskyne do položenej steny. Na záver vám je odmenou vzdušný dolez s fantastickým výhľadom. Boulder, ktorý sme si absolútne vychutnali.
Zistili sme, že najväčším problémom v Rocklands sú strašne krátke dni. Pokiaľ si chce človek užívať pohodové tempo, nehrotiť, kávičkovať a raňajkovať Johna Denvera, tak ho poväčšinou tma prepadne celkom nečakane. Dnešok nebol výnimkou. V zásade sa nám to stávalo každý deň.
Príchod hustej tmy sa nám zažiadalo predbehnúť na kameni priamo v kempe Sallie. Mimo pohybovo šarmantného Mr. Smile 6C, ktorý Jitka ešte stihla doklepnúť, sprievodca odporúčal iba Campground 7b 7A+. Neostávalo mi nič iné ako zaťať zuby a ostré lišty prehopsať.
Nasledujúci deň bol plán pokračovať terasou nad údolím Pakhuys. Jedna zastávka predtým sa ešte žiadala. Aďka si svoje úsilie v Mr. Smileovi zo včera pošetrila na dnešné horúce predpoludnie a raketovo naštartovaná ho v krátkom čase ponížila.
Presunuli sme sa k Dihedral boulders, malému sektoru, kde svojho času riadne zavystrájal Klem Loskot. V impozantných dachoch zanechal odkazy v podobe riadnych zárezov, rešpektované béčko Ray of light a ultraklasiku Gliding through the waves like dolphins 8A. Obzvlášť druhý menovaný je nádherným špecifickým skvostom, nevšednou previsnutou zvlnenou provou, v ktorej kým sa krokovo udomácnite, môže vám z tých tlakov rozpučiť hlavu a rozmrviť koleno.
Nebol som veľmi ďaleko od lebečnej explózie, niečo mi navrávalo, že tu si pre skalp dnes neprídem. Urobil som si aspoň radosť prelezom Jaws 7C. Keďže dievčatá sektor príliš neuchvátil, oná prevaha ťažších smerov urobila svoje, vybrali sme sa na dobrodružný prechod po hrane útesov až k Twin boulders. Odtiaľ sme bez zastávky pokračovali k Big and Roof boulders. Ani tu nás žiadna línia neoslovila, naše trmácanie pretrvávalo naďalej. Mierne znechutení z terigania konečne schádzame k Hidden boulders už za prichádzajúceho šera.
V centre nášho záujmu skončí krásna dlhá línia Human energy 7A. Po preleze ešte rýchlo utekáme na Close Plateau, kde sa dievky dokončia v madlách balvanu Poison Dwarf.
Štvrtok 4.9.2014, Cape Town. Bolo viac než zrejmé, že návštevu Kapského mesta so Stolovou horou si nemôžeme nechať ujsť. Možno viac ako samotné mesto nás lákal jeho symbol – mohutná Stolová hora dotvárajúca mestskú siluetu. Z vrcholu sa ponúka nádherný 360 stupňový výhľad na okolie. Žiaľ, nechali sme si na jej návštevu málo času. Posledná lanovka zvykne nadol chodiť o 18:00. V prípade jej prepásnutia by nás čakal trojhodinový zostupový trek. Na Stolovú horu sme sa dostali o piatej. Nebolo vtedy lepšieho rozhodnutia, ako zvoliť najdlhší vyhliadkový okruh. Bolo to napínavé a posledných 20 minút pred šiestou sme si museli vrcholovou planinou trochu zabehnúť.
Po návšteve romantického Signal Hillu, kde sa pravidelne stretávajú davy zaľúbencov, aby spečatili spoločne prežité chvíle ukrutne intenzívnymi oranžovými bozkami, sme obmäkčení a hladní zišli k pobrežiu na chutnú večeru.
V piatok sa vraciame na Close Plateau. Už predvčerom som si po tme svietil na Weichei 7C+, uvítací boulder po ceste do sektora. Pekný solitér po lištách ma hneď uchvátil. Nie darmo mi ho aj Tomaso odporúčal. Dlho neváham. Po mierne odfláknutom rozleze sa pridávam k britovi, ktorý modeluje problém od skorého rána. Predstavuje mi dva programy – jeden cez založenú špičku, druhý pomocou päty na nástupe. Pätu príliš neospevuje a nenápadne presadzuje špičkový variant. Každým pokusom sa mierne zhoršuje, čo ústí do kapitulácie. Vraj už je veľmi teplo na sklopené chyty a odchádza.
Zakrátko zisťujem, že ľavá špička za hranou je slepá ulica, nakoľko je takmer nemožné pri jej výbere podržať vyhodenie ako dôsledok našponovanej pozície tela. Ani päta nevyzerá príliš sľubne, kým ma nenapadne využiť viac druhú nohu a pomôcť si ňou prilepiť telo ku skale. Prelez sa mi nakoniec darí, ale prsty dostali v teple zabrať.
Ostatok výpravy zatiaľ usilovne čistí balvan Poison Dwarf. Dievčatá prebaletia nádheru Girl on our mind 6B+. Jitke sa neskôr zadarí i vo vedľajšom New addition 6C. Adam zatiaľ so svojim nemeckým kamarátom odbehnú na silovú báseň po veľkých chytoch Minki 7B. K záveru dňa k Far Plateau presúvame všetky zadky, aby som si Minkiho vyliezol aj ja a Adam vo veľkom štýle opätovne na video. Prirodzene sa púšťame do predĺženej verzie Who the fuck is Minki? 7C. Po nakrokovaní už k spojeniu neostáva dosť síl.
Sektor Sassies nás veľmi príjemne prekvapil. Útulný menší svet s väčšou koncentráciou bouldrov na krásnom mieste medzi dvoma dolinkami zvolili sme za piatkovú destináciu.
Ani by sa jeden nenazdal, už viseli v Great escape 6C+. Aďúch s Jitkou nelenili, skúšali, skákali, bojovali. Dlhý krok im nakoniec uniknúť nedovolil. Napriek neúspechu je radosť pozorovať ich progres, v dynamických silových krokoch by ste ich ešte rok dozadu len poťažmo zočili. Pobudnúť v Rocklands dva mesiace a môžu meniť konfekčnú veľkosť. Rešpekt im musela vzdať aj siláčina Maties 7A v pravouhlom previse po tom, čo ju riadne pošľapali, vystískali a vypätičkovali. Na prelez to ešte nestačilo, ale byť tu dva mesiace…
Našej pozornosti neunikla parádna dlhá línia Un petit Hueco dans Rocklands 7B+. Krokovo menej, vytrvalostne viac náročný boulder s možným no hand restom. Visieť za nohy, tešiť sa z toho, ba dokonca si pritom aj oddýchnuť – podobné špásovinky ma zďaleka obchádzajú. Určitú snahu oddýchnuť si som samozrejme prejavil, ale keď som v snahe namádžovať si ani na druhý krát netrafil do pytlíku za chrbtom, pobral som sa radšej do ďalších krokov. Naopak, Adam s lanom o poznanie viac vylezený ako ja, si boulder užil so všetkými bonusmi.
Pinotage je názov odrody červeného vína, ktorá vznikla krížením dvoch odrôd Pinot Noir a Cinsaut (známa tiež ako Hermitage). Famózne víno je špecifikom Juhoafrickej republiky, jedným z jej symbolov a od prvej koštovky snáď mojim najobľúbenejším. Degustácia lokálneho vína by mala vždy patriť k poznávaniu krajiny, pretože vytvára jedinečnú kombináciu chutí s dojmami, z ktorej nakoniec odkráča kvalitnejší výsledný prežitok.
Vďačné skúseností s vínom nás nakoniec navnadili aj na boulder s totožným názvom Pinotage 7B+. Skvost už od oka. Samozrejme, ak by sme šli do detailu, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Pomysleli by si prsty…
Púšťam sa hneď do SD verzie za 7C+. Spodok ide relatívne dobre, zastavuje ma až dlhý krok v stienke, na ktorého dostatočnú koordináciu dnes nemám síl. Adam sa chvíľu popasuje z nástupom zo stoja, hrozne pri tom kričí. Tance bolesti sú už dozvukmi každého pokusu. Prišiel čas na dlhší rest, možno sa už na to myseľ aj predpripravila, veď zajtra nás čaká odchod do Namíbie uzatvárajúci prvú etapu afrického dobrodružstva.
Bol to konflikt záujmov v dobrom slova zmysle. Do Afriky sa človek nedostane každý rok, preto je namieste túžba vidieť, zažiť, preliezť, zjesť a vypiť čo najviac. Bohatú zmes záujmov nebolo ľahké vtesniť do 24 dní. Nejeden popracovný večer pred odjazdom sme museli vypiť fľašu červeného, kým sa vykryštalizoval definitívny plán. Najlepším kompromisom ostalo rozdelenie dovolenky do troch blokov, prvý bouldrový, druhý cestovateľský, tretí bouldrový. Vedeli sme, že pocit všestrannej sýtosti pri tomto režime nedosiahneme. Niekedy je dobré uskromniť sa aj s menšími dávkami. O to viac rozmanitosti ste schopní vstrebať.
Namíbia je krajina obrovských priestorov, zlých ciest, divokých zvierat a prírodných jedinečností. Všetky presuny tu veľmi dlho trvajú, lebo okrem hlavných transportných tepien sú cesty prašného charakteru. Keďže sme nemali úplne najvhodnejšie auto na cestovanie po Namíbií, presvedčenie o opaku sme museli nadobudnúť aspoň fiktívne. V zásade prežilo bez ujmy, jeden defekt na takýchto cestách nie je zlé skóre.
Náš itinerár obsahoval 5 hlavných cieľov. Putovali sme z juhu až po najsevernejšie miesto, ktoré sme boli schopní za týždeň dosiahnuť. V preloženej reči to ako prvú zástavku predstavovalo našu najjužnejšiu atrakciu Fish River Canyon, druhý najväčší kaňon na svete. Kaňon zasahuje obrovské územie. Bol dotvorený eróziou rieky Fish river, zatiaľ čo legenda vraví, že ho do krajiny vrezal unikajúci veľký had.
Druhou zástavkou bol Keetmanshoop. Neďaleko onoho mestečka rozprestiera sa fotograficky vďačná krajina so starými stromami Aloe. V menšom sa úkaz nachádza i v iných častiach Namíbie (ba dokonca i JAR), ale Kokerboom forest pri Keetmanshoope sa favorizuje za najkrajší. Oplatí sa zostať na západ slnka. Aj keď s týmto úmyslom určite nebudete jediný, siluety stromov na palete intenzívnych odtieňov oranžovej vás dokonale vytrhnú z kontextu prítomnosti.
Po Keetmashoope nasledoval najzápadnejší bod našej cesty, ospalé prímorské mestečko Lüderitz aj s okolím. Bohatá diamantová história zanechala svoj silný odkaz v meste duchov Kolmanskop. V okrajovom území púšte Namib dnes odpočívajú pieskom zasypané budovy rýchlokvaseného priemyselného mesta, ktorého vznik aj zánik sú úzko späté s diamantovou revolúciou.
Z chladného Lüderitzu ponoreného v hustých hmlách utekáme ohriať sa do Sossuvlei. Jeden z najväčších hajlajtov Namíbie leží v hlbinách púšte Namib. Celá Sossuvlei area pozostáva nielen z famóznych vysokých dún oranžovej farby, ale veľkým ťahúňom sú aj tzv. Vlei, vyprahnuté vodné plochy, po ktorých ostali koberce popraskanej ílovitej zeminy s torzami starých stromov. Pre zachytenie jedinečnej surrealistickej atmosféry sem pravidelne prichádza množstvo fotografov, a nie nadarmo sa z miesta stal (popri Dune 45) jeden zo symbolov Namíbie.
Safari je pri návšteve Afriky povinnosťou, preto bol našim posledným cieľom Kalahari Transfortier park na pohraničí Namíbie, JAR a Botswany. Park leží na území nikoho a zároveň všetkých menovaných krajín. Členské štáty sa dohodli, že pre všetkých návštevníkov prechádzajúcich z jedného štátu do druhého, platí striktné pravidlo stráviť v parku dve noci. Lenže tak, ako je dodržiavanie tohto pravidla prísne sledované, tak je jeho formulácia napísaná už menej odsledovateľnou veľkosťou písma na zmluve pri rezervácii ubytovania. Pravdepodobne sme neboli jediní, ktorí toto pravidlo prehliadli a nevedomky si cestu naplánovali z jedného konca parku na druhý s využitím kempu na jednu noc. Pravdepodobne sme neboli jediní, ktorí mali smolu a opušták si nevyhádali ani po ráznych snahách. Pravdepodobne sme neboli jediní, ktorí sa divili, že v dnešnej dobe vás môžu v turistickom stredisku väzniť proti vašej vôli. Síce sme stratili jeden deň dovolenky, ale aspoň sme v kempe pojedli viac stejkov, pomíňali viac randov a nakŕmili viac veveričiek. Asi sme neboli jediní.
Po vyše troch tisícoch namíbijských kilometrov naše vyklepané zadky privítali zmenu v podobe boulderingu vo veľkom štýle. Hneď prvý deň po príjazde a ubytovaní sa v novej chatke padla voľba na sektor 8 day rain.
Jedna z najmladších oblastí, o rozvoj ktorej sa postarala partia amerických lezcov. Bouldre sú rozhádzané na relatívne veľkej ploche v parciálnych sektoroch. Berieme to rad za radom, ale na dlhší čas sa zastavujeme až v okolí legendárnej Barracudy 8A.
Čo urobí týždeň cestovania, posedávania v aute, prežúvania stejkov a popíjania červeného s rozlezeným bouldristom? Otázke dostalo sa odpovede v drevených končatinách. Tam niekde, kde sme začínali pred dvoma týždňami, našli sme sa opäť. Okrem ľahších sedmičiek v zásade nič nepadlo. Najviac ma hnevalo nedokončené Black mango chutney 7C+, parádny exponovaný boulder po zvodne ostrých lištách. S ohybnosťou a ľahkosťou pohybov by som mohol konkurovať maximálne žeriavu. Dievčatá sa prekonali vo vysokom The beckoning 6B+ a potom strávili veselé chvíle pri dobýjaní prekvapivo záludného Shocking young girls 6A, z ktorého pazúrov sa podarilo úspešne uniknúť len Aďke.
Podvečerné chvíle trávime na kameni Trackside pozorovaním opičej kolónie. Aj toto je Afrika, zatiaľ čo s Adamom pracujeme na Vanity 7A+, paviány nerušene ohrýzajú konáriky len niekoľko metrov od nás.
Sektor Rhino Boulders sme mali v utorok pôvodne vyhliadnutý ako rozlezový po ceste do Roadcrew, zhodou okolností nám ale celý deň ubehol práve tu. Všetko začalo nevinnými rozliezačkami v Cassy 6A+ a Third day on 6A+, pričom hlavne druhý menovaný vedel prsty preveriť až nezvyklo neslušne.
Aďka dokázala, že toto je jej doména. Naopak, Cassy sa nevedel skamarátiť s Jitkou, a tak sme začali produkovať teórie o zakliatych 6Ačkach. Hovorí sa, že pre Jitku po tomto výjazde zmizlo číslo z oficiálnej stupnice obtiažnosti bouldrov.
Prekvapenie na nás čakalo na úplne poslednom kameni sektora v miestach, odkiaľ už aj kvetiny odvracajú hlavičky. Všetci sme si tu našli svoj problém. Dievky sa bez zaváhania pustili do vysokého Tiger claw-u 6C, Adam sa nedal zahanbiť v Bols Islande 7A, a ja som svoje snahy sústredil do pekného chytovatého Stalker on the horizon 8A.
Famózna silová línia v pravom africkom dachu ma na pár hodín zabavila. Cítil som sa hrozne, keď som dvakrát padol úplne na konci v najlepších chytoch celého bouldra. Zúfalstvo, ktoré pociťujete pri neovplyvniteľnom otváraní rúk v momentoch mínusovej vytrvalosti, dokáže so sebavedomím nepekne zatočiť. Na druhej strane bolo pravdepodobné, že keď prídem na druhý deň čerstvý, boulder doleziem. Čas je však v Afrike veľmi vzácny, obzvlášť niekoľko dní pred odchodom. S miernou pochybnosťou som nastúpil do posledného pokusu. Bol to pokus presných zásahov, ideálne zapadnutých prstov a zázračne držiacich piet. Týchto pokusov nebýva za život veľa, prichádzajú v pravý čas, ale je nutné si ich šetriť. A vážiť.
Dnes som už viac nemusel. A ani nemohol. Stalker ma definitívne zhumploval. Veľmi ledabolo som sa pridal k Adamovi okúsiť slávneho nosorožca. Medzi mnou a prelezom bola mierna diaľka. Adamove pokusy neboli zlé, možno to chcelo iba viac času a bouldermatiek.
17.9.2014 Cape of Good Hope. Razantný vstup boulderingu do našich životov zažiadal si zvoľniť. V itinerári blikala posledná povinnosť – Mys dobrej nádeje. Záverečný rest day smerujeme opäť na juh, tentokrát až pod Kapské mesto k miestam, kde sa stretáva Indický oceán s Atlantickým a kde v mohutnej kolónii roky prežívajú tučniaky okuliarnaté.
Sassies bola prvou oblasťou, do ktorej sme sa vrátili. Oddýchnutí si sľubujeme zber pytlov. Deň začína viac ako sľubne. Dievčatá vyliezajú na fleš Black streak 6C+ a Jitka pridáva aj restík z minula Wingdings and things 6B. Beer belly bandit 7A už nebol dobrou voľbou. Pôvodne lákavá hrana na rozlez prešla postupom času výraznou transformáciou. Bol som naozaj rád, že už to mám za sebou. Obliny sa na priamom slnku správali značne problémovo.
Veľmi som sa tešil na rozpracovanú Pinotage 7C+, kľúčové dynamo ma však stále zhadzovalo. Preliezam aspoň verziu zo stoja za 7B+. Poznávam svoje slabiny. Po siedmich krokoch po malých lištách nie som schopný skoordinovať dynamický krok do madla. Nech ma aj porazí, Pinotage zo sedu som neskompletizoval. Vyslúžil som si ďalší trpký odchod zo skál s vedomím, že návrat je v nedohľadne. Aby toho nebolo dosť, z tmy africkej divočiny zjavil sa starý známy čertík hubatý.
Piatkové kroky viedli do Roadcrew. Sprievodca oblasť opisuje ako absolútnu povinnosť pre každého návštevníka Rocklands. Na návštevu sme si nevybrali najlepší deň, hmla a silný vietor mierne komplikovali naše pôsobenie. Svoju pozornosť zameriavam na odporúčaný problém When the day breaks 7B, ktorý nás na nejaký čas zabaví. Dievky sa medzičasom stratia v útrobách sektoru tráviac čas zberom všetkého, čo ponúka chyt. Prepracujú sa až ku klasike Manuereheim roof 6C, ktorú obe preliezajú. Jitka neskôr pridá aj Olli Düsentrieb 6C+.
Púšťame sa do programovania Une rime stupide 7C+. Ako sa hovorí, treba si nechať niečo aj na ďalšiu návštevu.
Už sa vidíme, ako zberáme poslednú úrodu posledného úsilia posledný lezecký deň v Roadside. V predošlej vete sa nakoniec ukázalo byť pravdivé iba „vidíme“ a „úsilie“. A samozrejme Roadside. Druhý sektor, kam sme sa počas nášho pôsobenia v Rocklands vrátili. Aďka ešte stihla zakývať na rozlúčku prelezom pekného Squeezed 6C. Pre Jitku sa stal tento boulder síce tiež finálnou bodkou za lezením, avšak dôvodom bolo hlasné prasknutie v prste, čoby lepšieho času na zranenie nebolo.
Aby sme mohli efektívne fungovať ďalej, potrebovali by sme niekoľko dní na regeneráciu. To nám už čas nedovolí, vlastne nám už ostáva len posledné pohladenie cederbergského pieskovca, posledné kúpanie zmyslov v pinotáži, posledná spoločná večera na domčeku s domestifikovaným gekónom Plezírom, kolektívne zbilancovanie a posledný ponor do bezbrehej a nekonečnej africkej nočnej oblohy. Zrazu treba uzavrieť veľký sen a s otvorenou náručou prijať všetko, čo z neho vyrástlo v náš prospech, mať odvahu poznať ho v realite a byť na to hrdý.
Oli
Komentáre