Oblasť oblastí, sen každého bouldristu.. Fontainebleau. Neodolali sme ani my, a preto sme sa rozhodli stráviť minuloročný Silvester práve v mekke boulderingu. Vycestovali sme nakoniec štyria: Mišo, Majka, ja a ClimBeer zostavu doplnil Andrej.
Vždy sa povrávalo, že existuje malý Fontáč, množstvo sektorov roztrúsených medzi hrkotajúcimi serpentínami len pár kilometrov nad malým ospalým mestečkom. Obliaky, placáky, fackáče a pupky, ako ich poznáte z najslávnejšieho pieskovcového lesa. Odcudzili sa od masívnych nájazdov bouldristov z celej Európy. Nájdete tam gaštanový pokoj, lístie za ušami a každý večer hrniec plný hríbovej polievky. Ževraj niekde za Alpami, ďaleko v živelnej provensálskej krajine.
Precedená beznádej, čo okno z našich očí vytiahlo a nechalo ju skoncentrovanú zaboriť do vlhka zasneženej krajiny. Smútok páchnuci z bedákajúcich úst pri prieskumných návštevách terasy, tie dlhé dni a rýchle večery s neúmerne dobrým francúzskym vínom vzhľadom k jeho cene, to všetko muselo byť, aby sa na Fontáč jarný ťažšie zabúdalo.
A máme za sebou ďalší z jesenných Fontáčov, ktorý nás už šiesty rok s vianočnou pravidelnosťou obdarúva zážitkami. Ani tohtoročný október nebol iný. Snáď len, že stany nahradili izby, Kubovi nevypadlo rameno, navrátil sa Luigi, prišiel i Tomaso, dievčatá úspešne nahryzli do 6Ačok, skúsili sme nové sektory a vôbec, prefiltrovali sme cez pľúca vzduch plný jedinečnosti, s borovicovým korením, šmahnutý papraďami a ohriaty od jesenného slnka. V každej minúte sa vlastne stalo strašne veľa, ako keď si jazyk spomenie na čerstvú citrónovú šťavu a rozčvachce sa na všetky strany. Ten šťavnatý moment z pod kože až pupienky vyrašiť nechá, sú to iba sekundy, ale keď ich roztiahnete do ôsmich lezeckých dní, zostanete nemo stáť s jazykom po zem a celý očvachtaný.
Kamene sú nevedomé. V prípade neplatnosti tohto tvrdenia by totiž bolo všetko inak. Naše prsty by nemuseli kresliť po mapách také dlhé úsečky, na našich tachometroch by nesvietili stále také vysoké čísla a naše sny by sa nemuseli ustavične zakladať do archívu. Keby to tie šutre naozaj vedeli, boli by tu. Nemuseli by sme za nimi tak ďaleko chodiť, pretože láska ževraj aj celé hory prenáša.
