Boulder.sk

Čo nevidieť to bude rok, odkedy som zverejnil svoju prvú hĺbkovú analýzu po polročnom testovaní magnézia. Uf, ten čas naozaj letí nesmiernou rýchlosťou. Nemať za sebou dlhodobý empirický výskum v teréne/na skalách, onú rýchlosť by som prirovnal k rýchlosti miznutia mádža z rúk po každom lezeckom kroku. Lenže práve nadobudnuté skúsenosti mi po tomto prirovnaní siahnuť nedovolia.

Je to už rok, čo som po dlhšom čase písal článok o boulderingovej etike. Zameral som sa predovšetkým na čistenie skál od magnézia a racionálnom prístupe s ohľadom na skalu a tých, čo prídu po nás. Veru, je to už rok a po niekoľkých posledných návštevách lokálnych oblastí si vravím, že by sme sa etickému apelu mali venovať rozhodne častejšie a viacerí.

Raz vidieť je vraj lepšie ako stokrát počuť, my však popri instagrame a youtube veríme aj v silu príbehov, ktoré dokáže sprostredkovať obyčajné slovo. Lebo nech je rozlíšenie objektívu akokoľvek kvalitné, len ťažko zachytí, čo si naozaj myslíme a cítime.

Je zvláštne, ako veľmi sa vieme naviazať na jeden kus skaly, ktorý zrazu v našich očiach dostane tak veľký význam, že si ho spájame s vlastným úspechom a sebahodnotou.

Nech je svet akokoľvek turbulentný, kamene ostávajú rovnaké. Raz sú vlhké, inokedy zase plné tickmarkov, žula je však stále žulou a kremenec kremencom. Meníme sa len my sami. Niekedy je pre nás bouldering únikom, inokedy útočiskom, a občas aj zdrojom frustrácie. Na konci dňa je však predovšetkým vášňou, ktorá nás učí, kým sme. Od roku 2017 sa československých lezcov a lezkýň pýtame, ako svoju vášeň prežívali v ostatných 365 dňoch. A takýto bol ich rok 2024.