Boulder.sk

Čo nevidieť to bude rok, odkedy som zverejnil svoju prvú hĺbkovú analýzu po polročnom testovaní magnézia. Uf, ten čas naozaj letí nesmiernou rýchlosťou. Nemať za sebou dlhodobý empirický výskum v teréne/na skalách, onú rýchlosť by som prirovnal k rýchlosti miznutia mádža z rúk po každom lezeckom kroku. Lenže práve nadobudnuté skúsenosti mi po tomto prirovnaní siahnuť nedovolia.

Je to už rok, čo som po dlhšom čase písal článok o boulderingovej etike. Zameral som sa predovšetkým na čistenie skál od magnézia a racionálnom prístupe s ohľadom na skalu a tých, čo prídu po nás. Veru, je to už rok a po niekoľkých posledných návštevách lokálnych oblastí si vravím, že by sme sa etickému apelu mali venovať rozhodne častejšie a viacerí.

Raz vidieť je vraj lepšie ako stokrát počuť, my však popri instagrame a youtube veríme aj v silu príbehov, ktoré dokáže sprostredkovať obyčajné slovo. Lebo nech je rozlíšenie objektívu akokoľvek kvalitné, len ťažko zachytí, čo si naozaj myslíme a cítime.

Nech je svet akokoľvek turbulentný, kamene ostávajú rovnaké. Raz sú vlhké, inokedy zase plné tickmarkov, žula je však stále žulou a kremenec kremencom. Meníme sa len my sami. Niekedy je pre nás bouldering únikom, inokedy útočiskom, a občas aj zdrojom frustrácie. Na konci dňa je však predovšetkým vášňou, ktorá nás učí, kým sme. Od roku 2017 sa československých lezcov a lezkýň pýtame, ako svoju vášeň prežívali v ostatných 365 dňoch. A takýto bol ich rok 2024.

Vonku prší a ja premýšľam. Koľko kvapiek pohltí pôda, koľko vody pretečie mriežkou kanála, koľko listov padne na zem z jedného platanu, koľkokrát sa vlastne nadýchnem za ten čas, ktorý trávim premýšľaním nad jedným lezeckým krokom? Len jedným. Spravil som ho minimálne stokrát, ale stále mi na ňom niečo nesedí, stále nie som jeho pánom a úspešnosť jeho prevedenia má trhliny, ktoré sa mi zakaždým nepodarí zrepasovať. Vyzerá to na sled niekoľkých daždivých dní. Veľa vody, veľa listov, veľa nádychov.