Boulder.sk

Plánovanie našej jarnej bouldrovej dovolenky sme s kamarátmi započali vo februári. To najdôležitejšie bolo splnené. Vôľa ísť. Stačilo už len vybrať destináciu na dva týždne a doladiť v jej okolí vhodné ubytovanie pre 4 rodiny. Z Albarracínu cez Tinos sme sa dostali k nášmu finálnemu rozhodnutiu zakotviť v horách severného Talianska.

Macedónsko s Matejom dobre poznáme. V roku 2012, dávno pred naším manželským zväzkom, sme tam boli 8 mesiacov ako dobrovoľníci. Prekvapivo, ešte stále ovládame jazyk – síce len tak konverzačne, ale ovládame. Radi sa do krajiny Alexandra Veľkého vraciame – ľudia, príroda, čudné skopské brutalistické budovy, rebélia alternatívnej kultúry a jedlo nám jednoducho prirástli k srdcu. Zostalo nám tam i pár priateľov, no mnohí odišli kvôli skorumpovanej a nefunkčnej vláde do zahraničia. Macedónsko – to je krajina pečených paprík a nekonečných osláv.

Jasné, aj mne to zaváňa tradíciami, folklórom, oblievačkami a vajciami. Ale ono to tak vôbec nebolo. Bouldristi sa nešibú, im nanajvýš preskočí... pohľad z bouldra na boulder. Aj keď som Leovi uplietol prvý korbáč z orgovánu pri Kuchajde, nakoniec ho aj tak viac zaujímali kefky na pytlíkoch lokalizované o niečo západnejšie.

„Bol to už nadprirodzený zážitok vidieť chlapa s rozkašovanými prstami (rozumej krvavými), ako stále dáva a vždy nájde trochu prány, aby ešte raz išiel spadnúť s vierou, že nespadne.“