Namiesto toho som sediac na okraji posteli hľadal príčinu zlyhania. Tupá bolesť v hlave suplovala nápovedu. Piatkový večer so Stanom pri pive bol určite príjemnejší. Na chvíľu som aj zapochyboval, či sa v režime krátkych dní ešte vôbec oplatí vyrážať. Menčestrové papuče začali veľmi zákerne rozmaznávať moje nohy, čím jasne prezentovali čertovský zámer zlákať ma na domácu pohodu.
Víkend na šutroch by som za žiadnu šunkáreň nevymenil, čerta v papučiach som rýchlo zakopal pod zem, pribalil som čelovku, nahádzal do vaku niekoľko teplých vecí a už ma nebolo.
Veľkou výhodou sólo výjazdov je predovšetkým to, že nikoho neobmedzujete. Keď som teda dorazil k prvému balvanu až o druhej poobede, mohol som nadávať maximálne sebe. Vzhľadom k zime ma neskorý príchod až tak netrápil.
Náročnosť hlavného restu, kvôli ktorému som sa do Loučovíc s nadšením po dvoch týždňoch vrátil, so sebou niesla pomerne rýchle KO. Mohol som predpokladať, že do tmy budem ruky vláčiť po zemi a to ma uspokojovalo.
Srdečné objatie dýchalo nedávnou aktivitou. Bude to znieť mierne neuveriteľne, ale môj pôvodný plán počítal s nástupom do bouldra o 10:00. Chcel som tu dať session s Lukym a Štěpánom, lenže onen odvážny plán sa začal postupne rozplývať niekedy po treťom piatkovom pive, keď sa do popredia predralo heslo „žijeme pre prítomnú chvíľu a ostatné je až na druhom mieste“. Niečo kľúčové sa o 10:00 predsa len stalo. Môj odchod z Bratislavy.
Objímal som, čo mi ruky stačili, ale úspech sa ani dnes nedostavil. Táto silová darda vôbec nie je môj štýl. 4 intenzívne kroky takmer bez nádychu dajú zabrať aj oveľa väčším borcom.
Za hodinu mi bolo jasné, že svoj hlavný cieľ dnes nesplním. Spoznal som silový deficit, ktorý do ďalšieho dňa rozhodne nedobehnem. Asi Aďku slabo objímam…
Padlo šero do lesa. V diaľke som začul nejaké hlasy, žeby už chalani schádzali z kopca? Napriek pokusom v Srdečnom objatí som sa ešte necítil zničený, preto sa mi dole nechcelo a rozhodol som sa v lese zostať. A hneď vedľa Objatia sa nachádza boulder Porcelán 7C+.
Vždy som vzhliadal k tomuto skvostu s veľkým rešpektom. Vôbec sa mi nezdalo, že by pokusovanie malo nejaký zmysel. S chytmi ani stupmi to veru v Porceláne nie je žiadna diskotéka.
Skorý príchod tmy rozhodol, že sa už nikam trepať nebudem a dorazím sa v Porceláne. Aj keď je na nástupe relatívne dobrá lišta, trvalo mi s prestávkami asi hodinu, kým som nástup dešifroval a vyhral boj s ťažiskom.
Postupom času sa znižovala aj teplota. Po dvoch až troch rýchlych pokusoch som musel vyzúvať lezečky, lebo som prestával mať kontakt s malými stupmi. Pocitovo to nebolo zlé. Keďže mrzlo, vzduch bol relatívne suchý.
Nástup som už mal dobre vyladený. Stále to neznamenalo úspech, pretože ťažký dlhý fix do malej lišty sa mi nepodarilo vždy zrealizovať. Z malej lišty treba upratať pravú nohu a urobiť ešte raz poskok ľavou rukou do celkom dobrej hrany, v ktorej chytáte prievan. 2 x som v tomto mieste padol, čo výrazne poznamenalo môj následný slovný prejav. Je mi ľúto lesnej zveri.
Po zahrievacom odpočinku sa mi podarí zdolať najťažšie kroky na výbornú. Visiac v dobrej hrane ešte netuším, že ma čakajú krušné chvíle. Koniec bouldra ubieha po 6C-čkovej stúpajúcej hrane, v ktorej naberáte výšku. Nasledujúca chvíľa sa stala pomerne zaujímavým momentom v mojom lezeckom živote (keby ste onen príbeh sledovali v TV, určite by napätie vygradovali reklamou…)
Reklama.
Pokračujeme. Nič by možno nebolo problémom, keby mi nezmrzli ruky. Oukej, na citové vnemy sa už nemôžem spoliehať. Skúsim to uhrať s presvedčením. Keď pravá ruka vyzerá, že skalu drží, skalu isto udrží. Keď ľavá ruka vyzerá, že skalu drží, skalu isto udrží. Keď pravá ruka… Do toho ma prepadne spomienka na môj posledný článok. Vodu káže a víno pije! Svietim si tu na ruky a podo mnou iba temnota. Som natoľko presvedčený, že boulder nechcem ísť znovu a so zlomenou nohou, že za niekoľko sekúnd stojím na vrchole.
Zaujímavá chvíľa. Ruky ani nohy vôbec necítim, napriek tomu zažívam radosť, akú som tento rok na vrchole bouldra ešte nepostretol. Nech mi lesná zver opäť odpustí.
Že to so zmrznutými nohami nie je ako s rukami sa aj hneď presvedčím, keď sa na ceste z balvanu z ničoho nič na omrznutých machoch veľkolepo vyplieskam.
O pol deviatej už sedím v penzióne nad grilovanou panenkou. Prsty na nohách začínajú bolestivo poznávať teplo, vlním sa v utrpení na stoličke. Okolití hostia sa čudujú, prečo som si vybral taký korenistý pokrm, keď ho vôbec nezvládam.
Vedel som, že chalani budú asi vo Výtoni, kde si budú zajtra brúsiť zuby na novú osmičku Blade runner. Mne sa však do Výtone nechcelo. Mal som v pláne poobzerať sa po Luči aj druhý deň.
Po večeri sa s čapákom presúvam na izbu. Doma nemáme televízor, chopím sa onoho benefitu penziónu bez zaváhania. S otvorenou sánkou zvládam šesť filmov súbežne, pričom ich prekladám majstrovstvami Európy v malom futbale. Líham si niekedy okolo jednej s úplne usušenými očami.
V nedeľu sa rozliezam v silovej medvedici Supersqeeze 7B+. Úplne najšťastnejší nápad to rozhodne nebol. Peťo mi volá, že Štěpo vybehol Blade runnera 8A a že sa kvôli nevľúdnym podmienkam presunú naspäť na Luč. Stretávame sa pod Porcelánom.
Štěpán aj včera predviedol svoju nadupanú formu, a okrem Objatia vybehol aj prastarý boulder Nobody´s home 8A+ od Rosťu Štěfánka. K tomu s Lukym pridali aj poctivé Vimperské svěráky 7C, preto sa nemožno čudovať, že dnes už na Porcelán nemali kožu a šťavu. Lúčime sa.
S Peťom ešte pokračujeme na Sendvič, kde sa sústredíme na ľahšie bouldre. Preliezame nenápadný Předkrm 7A, a ja si dávam aj Stěnku 7A+. Síce sa dnes mierne oteplilo, pocitová teplota je horšia, ba zvýšila sa aj vlhkosť. S trením to nie je žiadna sláva. Dám 4 neúspešné pokusy do Vimperských svěrákov a poberieme sa dole.
Peťo mi ukazuje najnižší sektor Smetiště, v ktorom som nikdy nebol. Potom sa už lúčime. Do tmy ostáva asi hodina, presúvam sa do sektoru Nad cestou, kde prekefujem fešný boulder hneď pri chodníku – Litánie z končicího rána 7B.
Žiaľ, už mi neostáva času na kompletizáciu načrtnutých krokov a Loučovice opúšťam.
Cestou späť ma na diaľnici čaká úplné inferno. Hmla, dážď, vietor. O to viac ma teší, že som strávil víkend na Šumave. Postretol som pravých bouldrových nadšencov, pripomenul si chuť skutočného a čistého boulderingu, a v hlbokej tme som prežil na vrchole balvana jeden z mojich najkrajších bouldrových zážitkov.
Oli
PS: Neskôr sa mi dostalo informácie, že v rovnakom čase bola v Loučovicích aj partia rakúskych bouldristov. Kto má chuť, nech sa pozrie na ich článok s fotkami z výjazdu. Našiel som v ňom niekoľko prienikov: http://foxality.org/community/blogs/low-gravity-on-czech-granity
Komentáre