Boulder.sk

V to ráno chvíľu mrholilo, potom začalo poriadne pršať, a tak bolo rozhodovanie či zostať v Zillertali ďalšie 3 dni pomerne jednoduché a nebolo teda ani osudové. Osudové bolo hneď ďalšie rozhodnutie – kúpiť zásoby kvasinkového piva. Aj samotní účastníci posledných dvoch víkendových bouldrovačiek sa možno čudujú, čo s tým má spoločné kvasinkové pivo? Ale pekne po poriadku.

Úvodný trip do Zillošu je príbeh sám o sebe a ten vám možno rozpoviem inokedy, ale práve uprostred tohto výletu sa prihodilo to osudové ráno a nákupný ošiaľ, kedy pár Slovákov vykúpilo skoro všetko kvasinkové pivo v údolí. Ten prvý rakúsko-taliansky príbeh však skončil v nedeľu v noci, keď sme sa ukladali so zodratými prstami doma do vlastných postelí. Osud je ale najlepší spisovateľ príbehov, a tak zariadil, aby sa Tomaso odhodlal ďalší týždeň na bouldrovku do Vertiga, a večer si sadol na jedno kvasinkové nealkoholické do kaféčka, a zaspomínal na predošlý víkend a zvyšky koristi, ktoré ho ešte čakajú doma v chladničke.

A práve do tohto nostalgického rozjímania sa prisadil Zubaj. Debata sa niesla v hladine blízkych plánov do budúcnosti a spomenul sa Bor, či Ostaš a aj Zillertal. Tomaso bol skalopevne rozhodnutý dať si alpskú reprízu s posádkou z minulého víkendu, pretože bolo treba vrátiť množstvo vypitých fliaš, a tak sa dvaja bouldristi odtackali do tmy. Vyzeralo to, že každý pôjde svojou vlastnou víkendovou cestou.

Osud ale asi chcel, aby posádka z minulého víkendu vymäkla ,a aby vzápätí prišla Tomasovi sms-ka od Kuba, že či sa nepridá do Zillertalu. Nebolo ho veru treba veľa presviedčať, a večer už naložený Sharan utekal z daždivej Bratislavy do západu slnka. Kubo, Maroš, Tomaso a Klinec. Pár matracov a kopa prázdnych pivových fliaš.

Tesne po polnoci sme sa už my, hrdinovia tohto príbehu, ukladali pod ešte stále zasneženými alpskými vrcholmi, a aj napriek bujarým oslavám nemeckých snowboardistov sa oddali snívaniu o magickom lesíku vysoko v údolí.

Ďalší deň už každý sedel pod vlastným projektom. Niekto sa rozliezal v ľahkom, niekto rovno v ťažkom. Kým ja som bojoval s „pavúkmi“ za 7C+, Klinec s Kubom si vyliezli technické 7A Flat Rat. Ďalšie snaženie bolo dosť poznačené rozliezaním, keďže výkony dňa padli hneď úvodom. Pozabávali sme sa teda ešte v niekoľkých ďalších pekných ľahkých veciach. Klinec s Kubom šantili pár centimetrov nad matracom v Mary – O´s Dachl 6C, aby sa potom vybáli v rovnako ťažkom ale vysokom Morning Show.

Kubo ešte uzápasil zákerný mantel Rotznase 7A+, mne pribudlo niekoľko 7A-čiek do môjho špeciálneho „teniskového“ denníčku. Zubaj po úvodnej prehre s Flat Rat stratil lezeckú motiváciu, o to viac mu ale stúpla motivácia turistická, a tak nás po lezení vytiahol na výlet na priehradu na konci údolia Zillergrund. Pôvodne sme od auta vyrazili s pivom v ruke s domnienkou, že si len ideme sadnúť na slniečko na lúku, Zubaj ale nezastaviteľne stúpal ďalej a ďalej. Klinec v polovici cesty na priehradu zahlásil, že dáva prednosť tej lúke, ale nakoniec došliapal hrdinsky za nami aj on a dobre spravil, lebo vrcholová fotky by bez neho bola nudná, a hlavne by nepotrebovala ostrú cenzúru. Večer sme chystali sladkú pomstu pre nemeckých snowboardistov, s tým, že ten večer budeme robiť bordel my, ale zaspali sme skôr ako Nemci vôbec prišli späť do kempu…

V nedeľu diktoval tempo Maroš, ktorý si zaumienil, že ten deň je jeho lezecký. Počasie tomu úplne nenasvedčovala, ale vyrazili sme do vedľajšieho údolia s kúskom nádeje v duši. Prišli sme ešte za sucha, vystúpili z auta a vybalili veci. Vtedy sa k nám dohnal starý Tirolák, čo vyberal eurá za parkovanie na súkromnom parkovisku. My mu vravíme, že by sme asi ešte chvíľu postáli pri aute a počkali, či začne pršať… On na to, že „z toho mračna nezaprší, verte mi, žijem tu celý život…“. 5EUR zmenilo majiteľa, začali sme šliapať smer Klausen Alm a…, a po 500m sa rozpršalo. Postáli sme chvíľu pod previsom, pobehali po lúke, poobzerali kamene a našli jeden extra previsnutý, s pár bouldrami, ktoré aj za dažďa boli suché…

Tu sme si teda ešte dodrali kožu na malých lištách v zákernom 7A+ s názvom Super View, dali obed pri beznádejne mokrom Ginzling Walde, dali šancu Zubajovej iniciatíve vidieť ďalšiu priehradu, ale 12 eurové mýto nás otočilo smer Bratislava. Nevadí, budúci týždeň sa vrátime zas.

Budúci týždeň bola predpoveď na Zilloš megadeath – lejaky, sneženie, lejaky, sneženie… Treba upraviť destináciu. Všade bordel, partia, začiatkom týždňa ešte pomerne početná, sa pomaly začína rozpadať. V piatok krátko pred polnocou ale padne definitívne rozhodnutie. Ide sa. Ide sa do Boru alebo na Ostaš.

A tak skoro ráno sme sa za výdatného dažďa streli na pumpe 2 autá. V jednom Dodi, Mirka a Adam, v tom druhom ja, Kubo, Lukáš a tona materiálu. Výprava však ešte bola iba dvojtretinová, lebo v Brne k nám pristúpil ešte Dejv s Terkou a Peťa. Na to, aké hlásia počasie, sme sa zozbierali silná optimistická partia.
Po Svitavy humus, potom sa to začalo trhať, nádej žije! Na Bor to ale úplne nevyzerá, ideme radšej na istotu – na Ostaš, kde by prípadná prehánka celý výlet nezabila. Pohodka, sucho, ťaháme z áut matrace, vyrážame celý nedočkavý pod skaly. Sotva sme prišli k lesíku, začalo mrholiť… potom pršať… potom liať.

Začína depresia, morálka upadá, vyzerá to tak, že sa budeme celý deň págať pod jedným veľkým balvanom. Sondujeme okolie, vyzerá to tu pekne, už len keby tá voda z oblohy toľko nepadala. Dážď pomaly ustáva, a tak sme zamierili do Vesmíru. Tu je už nainštalovaný aj Richard s Evkou, hneď sa k nim pridávame a lezieme prvé suché veci (no možno nie až také suché…).

Rozliezanie v štýle minulého víkendu, takže hneď do 7C-čka. Keby som bol trošku trpezlivejší mohol z toho byť pekný flash, takto sa k tomu ale názov hodil viac a „Vzali mi můj sen“ padol až tretím pokusom za stáleho dažďa. Samozrejme, že krátko na to prestalo pršať, ale to by už bola nuda… Keď to trošku uschlo, tak to prepochodoval aj Dejv s Richardom a Peťa v tom mala tiež slušné pokusy.

Zvyšok výpravy zatiaľ s rôznou úspešnosťou dobíjal 6C+ oproti. Na to, ako to zle začalo, tak až do večera sa držalo pohodové, takmer stabilné počasie a liezlo skoro až do tmy. Poskúšali sme ešte niekoľko pekných bouldríkov, časť výpravy si doliezla Levýho za 7A, niekto vybojoval aj poľský variant Monster of Jazz, a až dokonca sme sa s Dejvom trápili v Master of Rock 8A.

Čo tam ale po lezení, dôležité sú predsa hlavne výkony v krčme, a tie boli bohatierske a budovateľské. Dejv síce ako hlavný statik zlyhal, a pár ľudí bolo ráno trošku zelenších v tvári, ale zábava bola výdatná, až sa k nám snažilo pridať aj niekoľko vedľa-oslavujúcich veteránov.

Nedeľa sa niesla v pomalšom tempe, lebo v predchádzajúci deň sme celkom poliezli ,a večer bol spoločensky náročný, takže morálka tým trošku utrpela. Kubo s Lukášom sa ale smelo vrhli na Pravého a ja s Richardom na Master of Rock. Alkohol je čistá energia, a tak som po večernom dopingu už po pár pokusoch balansoval na hrane výlezu. Ďalej sme to už moc nesilili a aj keď chalani dávali stále lepšie pokusy do Pravého, zabalili sme to a s Ostašom sme sa rozlúčili obedom v kempovej reštike.

Opäť sa mi potvrdilo, že najdôležitejšie je nevymäknúť a ísť, lebo keď je dobrá partia a zvolí sa vhodná destinácia, tak víkend nemôže byť zlý, veď lezenie nie je len o lezení ;-)

Tomaso