Práca, škôlka, škola, plávanie, zbaliť veci, nákup a so zapadajúcim slnkom vyraziť. Behom roka už veľa príležitostí na sólo výjazd nemávám, a preto každú jednu túžim využiť na maximum. Naposledy som sa v Loučovicích dosť utrhol z reťaze a už v piatok po príjazde som so svetlami do 23tej ladil Tequilu. Bolo veľmi vlhko a prelez bol nereálny, no aj tak som do toho búšil s akousi falošnou vidinou úspechu. Stálo ma to kožu, ktorá mi potom v sobotu pri skúšaní Bismarcka na kľúčovej lište chýbala.
Tomu som sa chcel teraz vyhnúť. Hovorím si, že skúsim viac taktizovať. Nie je mi to až tak blízke, lebo vždy nakoniec moje konanie preváži nejasná odpoveď na rečnícku otázku: Vie snáď niekto, čo bude zajtra? A valím zväčša ďalej. Bezhlavo. Akoby som bol prvýkrát na skalách. Alebo posledný?
Poučený z výjazdu pred mesiacom sa radšej neponáhľam. Neskorý odchod z Bratislavy mi nevadí a snáď mi zabezpečí aj dostatočne neskorý príchod na to, aby ma už nenapadlo ísť na skaly. Každý deň naviac len prospeje prstom a v konečnom dôsledku sú dva dni lezenia v Loučovicích aj tak na hranici toho, čo prsty na drsnej žule pri intenzívnom lezení vydržia.
Predpoveď počasia na víkend nebola ideálna. Síce hlásili jasno, na danú dobu však cez deň pomerne teplo a o slovo sa prihlásili hmly. Tie ma privítali už v Linzi. Akékoľvek hriešne myšlienky na zopár pokusov v Tequile po príchode nadobro odohnala nulová viditeľnosť v kombinácií s miernym mrholením.
Zaparkujem na svojom osvedčenom spacom plácku pod lesom. Super, tak dnes sa aspoň pošetrím… Spomienka na hmlistú rannú predpoveď ma predsa len mierne zneistila. Pozerám hodinové predikcie. Okolo desiatej má byť už plech. Fajn, o dvanástej bude sucho.
Nerád si stanovujem ciele výjazdu, pretože v prípade ich nesplnenia môže výlet zbytočne zapadnúť prachom negativizmu. Mám ich v hlave, myslím na ne, vizualizujem si kroky, ale nesnažím sa ich nahlas pomenovať a direktívne sa na ne upnúť. Je však zrejmé, že som prišiel za bouldrami, prelez ktorých mi naposledy tesne unikol.
Keby ste sa ma ale opýtali, prečo som opäť v Loučovicích, odpovedal by som len stroho – prišiel som tam, kde to mám rád, za boulderingom, ktorý mi chutí. To mi v konečnom dôsledku stačí. A každý jeden boulder, ktorý túžim preliezť, by bol v odpovedi ukrytý.
Ráno otvorím oči ukrutne dolámaný. Ono už ani to spanie v aute nie je čo bývalo. Po romantickej stránke rozhodne nič nevytýkam. V prípade, že si doma zabudnem vankúš, ma ale príliš chválospevov nenapadá. Horšie však je, že nevidím cez okná auta. A nebude to len kondenzovanou vlhkosťou.
Smotanová hmla okupuje snáď celú Šumavu. Aplikácia s počasím hlási mierny posun jasnej oblohy na neskôr. Tohto som sa bál, no tvrdohlavo si nepripúšťal. Byť pesimista, ani nejdem. Ojedinelá príležitosť vám však dáva krídla prekonať akékoľvek prekážky. Aspoň si to myslíte.
O desiatej sedím v lese pri aute a varím kávu. Hlavou mi bežia všakovaké scenáre, no snažím sa ich krotiť blaženou vôňou tmavohnedého moku z Kene. Vždy, keď sa pozriem na predpoveď, jasná obloha sa posúva ďalej do budúcna. Nechávam veci v aute a idem sa prejsť na hrebeň. Všade je strašne veľa hríbov. Premýšľam, či som ich niekedy toľko videl. Kam pozriem, tam suchohríb. Byť teraz na hubačke, rozhodne by som mal z výjazdu väčšiu radosť. So suchými bouldrami to totiž až také hojné nie je.
Hľadím na Bismarcka. Od radosti som ho po mesiaci takmer vyobjímal. Strašná nádhera. Na mihalniciach mám vyzrážané kvapky. Niekto by si aj pomyslel, že pri pohľade na onen výtvor prírody plačem. Popravde som od toho ani ďaleko nebol. V topánkach zalamujem kľúčovú lištu a prsty sa nepotešia. Navrávam si všeličo. Je to len vlhké, nie mokré! Je to len vlhké, nie mokré! Vyjde slnko, trochu to prefúkne a drtím…
Pohľad na predpoveď počasia nezostal nič dlžný svojim predchodcom. Nič, len hmla a oblačnosť. Už to dokonca vzdali aj meteorológovia. Dnes ma jednoducho neosvieti. Presúvam sa na druhú stranu kopca bližšie k Tequile. To môže byť zradné, ale s taktikou sa dnes asi už nezhodnem. Idem proste liezť. Ciele, ktoré mám aj nemám, skúsim koncentrovať na zajtrajšok.
Tequila je vlhká. Cez obliny v strednej pasáži ide potôčik. Mach si už berie naspäť celý kameň a to, čo na videách spred 4 rokov ešte svietilo čistou žulou, sa dnes zelená. A mach drží vlhkosť. Trošku ho učešem, celú hranu vypucujem a premádžujem. Veď keby náhodou.
Dešifrujem vnútorné pocity. Bije sa vo mne mierny nábeh zúfalstva s radosťou, že som tu a môžem bouldrovať. Nechávam priestor vyniknúť tomu pozitívnejšiemu. Hmla sa dvihla a mierne pofukovanie dalo rýchlo naporiadok balvany na paseke. Snažím sa liezť aspoň ľahšie bouldre pre radosť. Budem úprimný. Nie je to ľahké.
Možno si teraz pomyslíte, že to nebolo v Loučovicích nikdy. S tým súhlasím. Ale to ma nikdy netrápilo. Teraz ma zožiera skutočnosť iná. Som tu, druhýkrát tento rok (a možno posledný) a asi kvôli podmienkam opäť nevyleziem bouldre, s ktorými tak intenzívne vnútorne komunikujem.
So šerom sa vraciam ku autu a kto pozná tunajšie cestičky, tak vie, že okolo Tequily. Čo čert nechcel, obúvam lezečky a pripomínam si kroky. Vlhkosť je markantná, ale mňa teší, že to ide. Že sa v tom viem hýbať, ba dokonca spadnem dva kroky pred koncom. Pripomína mi to scenár z minulého mesiaca. Na dnes akceptujem kapituláciu. Veď zajtra isto vyjde slnko, všetko sa na dobré obráti a ja možno aj niečo vyleziem. Ja viem, vždy je tu aj druhá možnosť – ale to predsa aj vtedy, keď je výborná podmienka.
Večer sedím v spacáku a premýšľam. Keby som teraz vyrazil, o dve hodiny som trebárs v Spitzi a zajtra si kráľovsky zaleziem. Mne sa ale nechce opustiť Loučovice. Wachau viem otočiť aj za jeden deň a keď som už tu, nech to dopadne akokoľvek, nie je nič zlé na tom, vrátiť sa z výjazdu bez prelezu. Som si takmer istý, že zabudnúť na tieto dni nebude ľahké tak či tak. V tom spočíva kúzlo miesta.
Otvorím si pivko a pustím film. Možno to nemusel byť zrovna hororový thriller, ale to som pochopil až po tom, čo sa mi Longlegs zjavil na okne auta v odraze z monitoru. Jasná obloha dáva tušiť v lepšie zajtrajšky.
Rozlepím oči. Pokrčený ako včera. Naštartujem apku a hľa, zázrak!
Topiaci sa síce aj slamky chytá, no mne tu akurát pristálo luxusné záchranné koleso. A pritom stačilo iba veriť. Iba?!
Valím do kopca pomedzi hnedé hlavičky suchohríbov. Na hrebeni dokonca fúka! Už teraz sa vidím, ako ležím na temene Bismarcka a predýchavam úspech. Vlhkosť si však drží vysoké hodnoty a aj keď sa dajú strúhať pokusy, mizerná lišta mi dáva stopku. Tvrdohlavosť ma pripraví o pomerne dosť kože. Musím sklopiť zrak a dať sa na ústup. Opäť. Na druhej strane, mám dôvod sa vrátiť. Všetci vieme, že to sa rozhodne počíta.
Nemám problém s neúspechom. Nakoniec, hra s ním ma veľmi baví. Je vyvážený občasným úspechom. Mohlo by sa vám zdať, že takto to predsa nemôže fungovať. Ale verte, že neúspech vás naučí oveľa viac. Niekedy to však nie je vo vašich rukách. Môžete byť perfektne pripravení a aj tak ste neúspešní. Buď to prijmete, alebo sa utopíte v hlbinách frustrácie.
Do odchodu domov mi zostávajú asi dve hodiny. Dnes som všetko vsadil na kartu Bismarcka. Keď som pred mesiacom padol v položenej platni a v záverečných ľahších krokoch, nepochyboval som o preleze pri ďalšej príležitosti. Relativita je však pri boulderingu čistý beťár. Už viem, že to nemusí byť isté ani počas ďalšej návštevy.
Koža na prstoch spomína na dobré časy. S malou dušičkou bez vážnych očakávaní sa ešte rozkladám pod Tequilou. Vlhký včerajšok ma donútil pozmeniť vyladený krokosled, no druhým dnešným pokusom sa k nemu rýchlo vraciam. Zrazu som v poslednom kroku, ktorý ma už niekoľkokrát poslal na zem, doťahujem a topujem. V hodine dvanástej plním jeden zo svojich dvoch cieľov. Ono to vlastne s tým výjazdom vôbec nie je také zlé!
Na prvý pohľad mi na to nakoniec stačilo pár minút podmienky pred odchodom, no v skutočnosti je za tým celý tento príbeh. A vlastne, ešte aj návšteva pred mesiacom a možno aj tá pred rokom? Vždy je za tým oveľa viac. Rozhodnutia, viera, vášeň v to, čo nás napĺňa. Stačilo vypnúť svoje radary na malý moment a možno by som dnes iba blúdil vo svete čísel, prehnaných cieľov a potrebných zadosťučinení. Namiesto toho som prežil hodnotné dni tam, kde sa nikdy nestratím.
Oli