Áno, tak sme zase tu, na miestach, kde neradi počujete „koniec výletu“. Počarbané stránky, čo po nich perečko neraz prebehlo už aj na vytapetovanie budú. Fontáč štvrtýkrát – ten, čo akoby zo sna vypadol a šokovať nás zakaždým mohol. Prvá, druhá, tretia… každá je iná, ešte aj šuštia rozdielne. Stránky z denníka so štvorčekovým papierom, ktorých obsah nerešpektuje žiadne pravidlá písania. Rešpektuje len to, čím sme si tu prešli, čo sme vyliezli, čo navarili, čo do nás naliali a čoho sme sa nadýchali. No a ja ho preto uznávam.
25.9.2010 (sobota)
Cesta ubehla už v tradičnom duchu, od Klinca za volantom, cez Patrika v reprákoch až po tvrdo vydobité prestávky na čúranie. Predpoveď počasia na celý týždeň bola z tých menej pozitívnych a už hustý dážď v Nemecku dával pripomenúť vysmiate rosničky ako s ukazovátkami kreslia obláčik za obláčikom.
Do kempu v Grez sur Loing prichádzame krátko po ôsmej ráno a tiež nie až tak dlho po daždi. Zrkadliace mláky odrážajú šedú oblohu. Neponáhľame sa, až kým v jednej neuvidíme aj náznak modrej. Tento rok prestrihávame štartovaciu pásku v oblasti Elephant, teda tam kde sme minulý rok pretrhávali tú cieľovú.
Výber lokácie je samozrejme podmienený možnosťou rýchleho schnutia skál ale našťastie nejde o jediný dôvod. Za sloníkom sa skrývajú pekné bouldre, niektoré priam idylické, ba aj také s veľkým srdcom.
Zhadzujeme veci, varíme polievky a šup ho ukojiť naše túžby lezecké. Vyzerá, že sme tu sami až na jednu dievčinu, ktorá sa aj v tomto chlade potí v jednom z jej projektov. Aj napriek tomu, že tu nie je málo bouldrov na výber, Kubo si ako napriek vyberá ten so spomenutou projektantkou a zakrátko jej v ňom už otŕča zadok. Bohvie, či na ňu v tejto pozícii nezapískal, lebo keď opäť zlezie pod kameň, dievčiny už nie to.
Baby si šli poždímať veselé troječky a ja som namotal Feďa na La Coeur, čo do láskyplného bouldra. Slonie srdce sa relatívne rýchlo otvára, ono fyzickým prelezom si vašu dušu za to získava.
Klinec si ešte doma pribaľuje bacila a sťaby šuchtajúci nemecký inšpektor sa po piesku poblednutý prechádza. Snáď ho rýchlo porazí, lebo aj tú rajčinovú bude musieť po ňom niekto doraziť. A tak dnes radšej lezečky rýchlo sníma a poslednú hodinu nás čaká zababušený v aute.
Prvý večer nám nad ešusmi únava pomerne zavčasu prvé uspávanky vyspevuje, líhame neobvykle skoro, však zajtra je tiež večer.
26.9.2010 (nedeľa)
Obrazy v mlákach opäť v rovnakom kolorite, nebudeme však čakať ako sa situácia vykryštalizuje a v rýchlom slede tieto zrkadlá kolesami rozbíjame. Dnes pre nás navrhujem nový poznávací zážitok, presnejšie oblasť J.A. Martin. Po krátkej prechádzke usudzujeme, že nás Maťo až tak nezaujal a nebyť nádhernej hrany „L Etravé“, snáď sa sem už ani nevrátim. Ale kvôli nej ešte budem musieť.
Do čela mi stále ďobú pichľavé kvapky, no šedá masa sa kupodivu stále drží a tak nám neostáva nič iné len liezť. Nájdeme si veľmi sympatické zátišie v takom dlhom pravouhlom skalnom koridore, kde sa človek cíti ako na úzkej ulici niekde v Bonifáciu. Trápime položené platničky úplne bez výlezov, z čoho samozrejme vyplýva, že sme museli šialene bojovať, aby sme ich vyliezli. Úplnou chuťovkou je boulder „Le Printemps de Martin“ za “púhych“ 6C, ktorý je bez dvojmetrových rúk slušný masaker po zúrivých lištách. Bohužial, onú dĺžku rúk sme nemali a s rabakom sa to ževraj nepočíta, tak bolo neodbytné zakusnúť sa do ostrých líšt. Odpoveď, ako to celé dopadlo pre Vás zakomponujem do pripravovaného krátkeho videa.
Povedali sme si, že Martin, už pre nás nemá nachystaného nič magnetizujúce a tak poobede ešte válime do večne dobrej a večne krásnej oblasti Rocher aux Sabots.
Kubo je klasik a rád si zachováva svoje tradície. Konkrétne zase oprášuje svoju lásku k vytrvalostným športom a nie a nie ho prehovoriť, aby to skúsil doliezť do zotmenia. Vysokú platničku nakoniec úspešne dobojoval, no aj napriek tomu, že neniesol matrac vyzeralo, že má naložené najviac.
Večer usedáme kolom varičov, každý so svojou slinou. Už aj Klinec sa cíti lepšie, dokonca je do tváre napohľad konečne trošku tmavší ako jeho biele tričko.
27.9.2010 (pondelok)
Noc je poznačená dažďovými bubeníkmi a ich nekonečným vystrájaním na steny stanov. So vstávaním to z tohto dôvodu vôbec nesilíme a prvé zipsy počuť až krátko pred obedom. Jedinou možnosťou je dnes pieskový Cul de Chien, ktorý nám už našťastie krátko pred našim príchodom začali ohrievať prvé lúče. Psíček vrtí chvostom, keď nás zbadá, asi je naozaj rád, že sme ho prišli pozrieť aj tento rok, tak ako tie predošlé. Nikam sa neponáhľame, skaly sú ešte vlhké. Vyberám si balíček gumených medvedíkov a z rovnakým dôrazom sa venujem každému z nich. Jeden po druhom ich vystavujem proti slnku a zisťujem, či v nejakom prípade nedošlo k netransparentnosti vyhotovenia. Červený lúč je bodkou aj za posledným jahodovým béďom, čo znamená len jedno – obuť lezečky a doliezť boulder „Arabesque“, ktorým sme sa už minulý rok nestihli potešiť..
Cestou späť sa ešte zastavujeme v menšej oblasti 91.1, toť raj všakovakých nádherných pätiek, šestiek a plieskame si hlavy o seba, že ako sme mohli deväťdesiatjednotku zakaždým obísť.
28.9.2010 (utorok)
Jááj, dnes zase tie monotónne šedé obrazy v mlákach, akoby ich tam naschvál niekto chodil kresliť. Čo už, snáď sa to nepustí skôr ako sa skaly chytíme. Prichádzame na námestie do Bas Cuvier-a, tam kde sú kaviarne a obchody večne zatvorené, fronty sa tú totiž stoja len na bouldre. V jednej z nich poznávame slovenčinu ako tváram známym z úst vychádza, to srdce Vertiga na dovolenke v štyroch vybehlo.
Dážď sa síce nepúšťa ale telo už po rest day-i neodbytne volá, čoho dôsledkom je neposlušnosť voči pánovi svojmu. Kubo však aj napriek tomu dosahuje svojich vrcholných lezeckých zážitkov tohto výjazdu, keď vidí skupinku francúzov, ktorí lezú horšie ako on. S blahodárnym pocitom na duši sa slušne nakopáva do nočných aktivít. A keďže víťazstvá, nech sú akékoľvek, oslavy zasluhujú, víťazi neudržateľne oslavujú. Vôbec neviem, čo vyhral Klinec ale zato oslávil to tiež veľmi statočne.. A to ja som len počul zo stanu. Vidieť to, ani o tom radšej nenapíšem.
29.9.2010 (streda)
Dnešný deň je výnimočný nie len tým, že sme si ho vyčlenili ako odpočinkový, ale aj 10 hodinovým spánkom. Začíname sa akosi oťukávať s trendom skorého vstávania..
Je streda 29-ho septembra a nás opúšťa Kubo, čiže pôvodný rest day sa asi zmení v krutú útrapu spôsobenú jeho odchodom. Jakub je relatívne mladý muž, ktorého najväčší problém (pozor, nie biologický!) spočíva v procese priraďovania hodnôt svojim prioritám. Tak sa stalo, že miesto toho, aby si omakával francúzske oblinky, teraz počas cesty na letisko premýšľa, kde fukne tú odmocninku aby to vyzeralo, že tej domácej úlohe rozumie.
Zatiaľ čo ostatní vezú Kuba na letisko do Paríža, ja s Feďom vysadáme pri Cuvieri s plánom, pozrieť si jeho okolité sektory Rempart, Merveille, Duroxmanie a tak. Je pre mňa nádherným zážitkom stáť pred mediálne známymi bouldrami ako Big Boss, Verdict, Kheops a premietať si videné programy, no musím povedať, že krv mi tuhla viac, keď ma pohltil tieň bouldra, ktorého by som sa nehanbil osloviť „Pán“. La Merveille je Pánom mojich predstáv kamennej dokonalosti, je tým Pánom, s ktorým by som si chcel raz podať ruku. To budem vedieť, že máme k sebe blízko..
V neskorších poobedných hodinách nás už naloďuje parížska posádka, v rámci ktorej sa vôbec nič nezmenilo a mohli za to prebiehajúce štrajky leteckých spoločností. To znamená len jedno, že v kufri Transitu bol okrem matracov aj Kubo. Aspoň sme mali brankára na pozdné loptové hry v parku pri kempe. Rest day uzatvárame 10 eurovým čapákom vo Fontainebleau a vôbec sa tým pádom neopíjame.
30.9.2010 (štvrtok)
Prší.
Carrefour Nemours.
Prší.
Carrefour Barbizon.
Krásne doobedie s rozmanitými igelitkami.
Už asi dve hodiny neprší. Vrhneme sa na Duroxmaniu. Nekompromisne krásny boulder. Moc sa toho liezť nedá ale našťastie pre nás, toto áno. Dievčence idú radšej na hríby, nech dajú tým večerným cestovinám trošku šmrncu.
Feďo definitívne vnáša do boulderingu nový štýl, vylez – no neprelez. Ten spočíva v zdolaní bouldra až do jeho výlezového problému, z ktorého dobrovoľne pod nátlakom vlastných rozhodnutí zoskakuje. Je to bezpochýb škoda, no náročnosť vysvetlenia, že sa boulder nekončí v topovom chyte má svoju váhu.
Čas je však už tradične najrýchlejší z nás a veľmi rýchlo nám ukazuje svoj chrbát. Večer ako každý, a teda iný.
1.10.2010 (piatok)
Už sa ani netrúfam nadievať rečami o peknom počasí. Zase tie kaluže, hm, dnes skúsime Apremont. Stihneme sa ešte rozliezť a už ho tu máme. No nič, suchý previs so šnapsíkom trošku poháňajú čas. Feďo si našiel kamarátov pod „Egoistom“ a lúskajú tam spolu krok za krokom. Zbavuje sa však nakoniec svojich novodobých tradícii a úspešne sa popasuje aj s vlhkým výlezom. Keď sa za nami vracia, skoro ho ani nespoznávame.
Je to smutné ale viac sa už poliezť bohužiaľ nedá, dážď sa rozbesnil. Balíme švestky a usedáme do kempu pod altánok. Rozlúčkový večer sa snažíme vyhrotiť ako sa dá, nie však až do takej miery, aby nám lejak prestal vadiť.
2.10.2010 (sobota)
Štandardný čas zobudenia, len cestu na záchod si musím akosi viac v tej hustej hmle vykrajovať. Sychravo, sychravo, s balením sa neponáhľame ale nakoniec sa aj tak zbalíme. Vysmejem sa šedým mlákam, len sa nad ne nemôžem moc nakláňať, aby som sa nesmial sám sebe, a na čas opäť posledný krát bránou kempu prejdeme. Cuvier nás už aj suchší vítal, skúsime znovu Apremont. Ale áno, dá sa a do večera ešte valíme.
Ako to na konci príbehov francúzskych býva, medzi regále obchoďáku rozutekávame sa a náruče si tradíciami tunajšími napĺňame. Asi som mal plné ruky, lebo ďalej už nemám nič poznačené. Snáď sa mi to konečne podarí ukončiť, že si to ani nevšimnete.
Oli