Grimasy bolesti nabok, nastal čas na zmenu! Otvorím kumbál, že či to nebude riešenie z onoho neobvyklého a náhleho rozpoloženia. Hneď na mňa zakýva netrpezlivý zaprášený snowboard. Srdce sa mi zarosilo potom, čudný pocit, toto asi nebude ono. Kumbál mi cestu neukázal. Alebo žeby?
Oproti zimnej výbave sa na zemi povaľoval malý matrac. Taký ten milý, žltý, spratný, veľmi vhodný na transport, napríklad lietadlom voľakde za teplom. Na Kanáre, áno. Mám ten matrac rád.
Prvé ráno bolo na Tenerife pôsobivé. Určite aj tak, ako si myslíte, ale zároveň na nás aj doslova pôsobilo. Pri prvých lúčoch, ktoré prenikali popod mohutnú brázdu mračien, sa začali naše telá konečne roztápať. Ovládol ma pocit zadosťučinenia. A to som ešte ani nesedel na matraci pod balvanom, ale v aute, opretý o zadnú stranu sedadla spolujazdca s nohami ponorenými do spacáku. Už táto chvíľa mi stačila na to, aby som sa spokojne vrátil domov.
Na to som však pomyslieť vôbec nechcel. Niekoľko plávajúcich pohľadov na oceán a bolo mi jasné, že odísť bude každým dňom ťažšie. Týždeň na ostrove bude strašne málo na dokonalý reset, ale aspoň ma 7 dní nebude skrášľovať zamrznutý sopeľ.
Keďže bola nedeľa a možnosti prenájmu veľkej bouldermatky nulové, rozhodli sme začať hneď najpopulárnejším trekom na ostrove. Pred štyrmi rokmi sme práve tento výlet nestihli a dosť nás to mrzelo. Aj preto sme s nápravou neotáľali a vrhli sa do hlbín kaňonu Masca na západnej strane ostrova.
Využívali sme benefitu ostrova a každú noc spávali výhradne pri oceáne. Niekedy prekvapím sám seba. Neboli to chvíle na bouldroch či trekoch s krásnymi výhľadmi na pôsobivých miestach, čo mi svojou intenzitou zážitku zarezonovali v srdci najviac, boli to práve tie rána, keď nám slnko pri skromnej konverzácii prehrievalo kosti a vôňa kávy šepkala nosu slová lásky. Niekedy si to život vypýta. Hibernovať na slnku, počúvať oceán a pomaly sa prepletať s plazivým časom, ktorý je odrazu váš dobrý kamarát. A ani vám nevadí, že podobných dní vás veľa nečaká a mali by ste im ísť v ústrety. Veď vy vlastne idete, po svojom.
Po pôžitkárskom rozbehu sme zvyšok pondelka strávili boulderingom v kaňone Arico Nuevo, čo je najväčšia a najkoncentrovanejšia boulderingová oblasť na Tenerife (faktom sa budem viac venovať v najbližšom čísle časopisu Horolezec, ale kto je neudržateľne zvedavý, niečo sa dozvie aj z môjho staršieho článku).
Pri akejkoľvek spomienke na naše zimné akcie v Chtelnici mi okamžite vyrašila husia koža. Telo sa potrebovalo zregenerovať, aj preto som si vláčny pohyb na vyhriatej skale mimoriadne užíval. Aďúch si po dlhšej lezeckej pauze pomerne rýchlo preliezla prsty a postupom času moje nadšenie z pohodového boulderingu nemala možnosť zdieľať na podobnej úrovni.
Utorok sme nazreli do kaňonu Arico – Ortiz, kde bolo dosť cítiť, že je lezeckou mekkou na ostrove. Už to nebola tá tichá pohodička z predošlých dní. Napriek tomu nám spokojne utiekol ďalší deň, ktorý sme uzavreli obligátnym pivečkom pri oceáne.
Stredu a štvrtok sme strávili turistikou v národnom parku Anaga na severovýchode ostrova. Keď si odmyslím nádhernú sopečnú krajinu pod Teide, ktorú sme si užili počas minulej návštevy, je práve Anaga to, čo robí z ostrova skutočný skvost a každému ju rozhodne odporúčam prežiť na vlastnej koži. Odlišná klíma darovala tomuto kútu zeme nevšedné atribúty a úžasnú pestrosť. Oproti južnej časti ostrova tu prevláda zelená, vlhké lesy plné prepletených vavrínovcov a dramatické hory ako vystrihnuté niekde z juhovýchodnej Ázie. Prítomnosť oceánu zase pridáva svojský punc kvality aj tamojšiemu pobrežiu.
Posledný bouldrový deň sme opäť zacielili do Arica Nueva. Niežeby nebolo na ostrove viac možností, tu sa nám páčilo, bolo to po ruke a k oblasti je aj digitálny sprievodca.
Po niekoľkých hodinách som prvýkrát pocítil, že mi začalo kypieť pod pokrievkou, veď slnko nás dnes nešetrilo, len čo je pravda. Stiahli sme sa do tieňa, ale len na chvíľu. Potom prišli mračná ako na zavolanie. Možno padol aj jemný krátky dážď, ktorý domáci nazývajú „chipichipi“. Jeho názov je až tak roztomilý, že vám takýto dážď vlastne ani nevadí. Aj tak predsa o chvíľu skončí.
Tak aj bolo. Pár rozlúčkových ľahkých bouldrov a stiahli sme sa k oceánu, kde na nás už čakala posledná morská potvora poskrúcaná od šteklivého ohňa a posledná orosená Dorada.
V odletovú sobotu sme si ešte z lode pozreli majestátne stometrové pobrežné útesy Los Gigantes. Aby sa nepovedalo, venovali sme oceánu aspoň pohladenie našich nôh, keď nás už na to kúpanie príroda akosi zabudla navnadiť.
Chcelo by to ešte jednu rannú slimačiu kávu, ale už trúbia na odchod. Bolo to rýchle, to sme predsa vedeli. Konečne som ale znovu pocítil, že mi v žilách prúdi krv. A aj keď to bolo paradoxne v momentoch najväčšieho pokoja … Veď niekedy to, čo sa nám najviac žiada, máme naporúdzi v úplne jednoduchých momentoch svojho života vyplývajúcich zo spontánnych rozhodnutí v tmavom kumbále.
Oli