Balvany z hrubozrnnej žuly boli pri Humpolci objavené vraj niečo pred 15timi rokmi generáciou českých lezeckých legiend. Primárne slúžili na tréning športových lezcov. Na tom by nebolo nič zlé, keby vtedy nevládol nepopulárny trend neprirodzenej úpravy chytov. V snahe vyťažiť zo skromnejšieho počtu balvanov maximum, a využiť ich plný previsnutý potenciál, boli šutre „vyzdobené“ anatomicky prívetivejšími chytmi.
foto: Oli
Sekaninami trpia predovšetkým bouldre od 7A vyššie, čiže tie ľahšie si zväčša užijete v prirodzenej kráse. Ideálnym príkladom domáceho pokladu je kameň Cukrárna s niekoľkými parádnymi 6tkovými líniami a idylickým prostredím.
foto: Oli
Všetko je dané previsnutým charakterom skaly. Aby boli plnohodnotne využité atraktívne silové sklony, chyty sa upravovali do „uchopiteľnejších“ podôb.
foto: Oli
Žula je tu vo svojej prirodzenosti pomerne ostrá s veľkými kryštálmi. Modifikované bouldre majú seknuté chyty na dotyk oveľa príjemnejšie. Nemôžem ale povedať, žeby ma lezenie nebavilo, práve naopak. Hneď po príchode do hlavného sektora natrafíte na kameň Peklo, kde som sa s chuťou vyšantil na pohybovo vďačných bouldroch Krucikříž 7A, Luciferus Fuckus 7A+ a Tak pravil Zarathustra 7B.
foto: Oli
V rýchlosti sme si prebehli zvyšok oblasti a spravili prehľad o zvyšných možnostiach. Občas nás v očiach zabolel ostrý kryštál, ktorému sa hneď opodiaľ vysmievala hladučká seknutá lištička.
foto: Aďka
Na 23 kameňoch nájdete asi 60 bouldrov všetkých obtiažností. Ešte raz však upozorňujem, že zubatý matroš nie je med lízať, a pokiaľ vám tam pred vami niekto niečo nesekol, pravdepodobne sa posekáte trošku vy. Ešteže to k tomu patrí.
foto: Aďka
Aďúch s Jožkom podrtili na Cukrárni čo sa dalo, v prítmí svojej únavy už len pradú na slnku. Čas ma nepúšťa vážnejšie do ničoho ďalšieho. Švacnem ešte pár pokusov do lišťarinky Přepište dějiny 7C, ale ťažký prepad do ramena v rýchlosti nezvládam sprogramovať.
foto: Oli
V prstoch cítiť včerajšie České Žleby a na hodinách neodkladnú cestu do Bratislavy. Ani naše mačiatka už nepradú ale nervózne prešľapujú. Veď treba stihnúť ešte chutnú večeru v Rozkoši (!), kde nám ústa nad divinou famóznou nakoniec do strán všelijako začvachotali.
foto: yo
Nechám to na vás. Môj dojem z boulderingu v peknom Panskom lese je rozpačitý. Ak si to chcete užiť, je neodmysliteľné, aby ste sa nad genézu oblasti povzniesli. Vtedy sa dokážete z pohybov tešiť. To horšie si ma našlo medzi pokusmi. Lezieme niečo, čo druhí výrazne prispôsobili svojim predstavám. Nie sú na to náhodou bouldrovky? Mohlo tu byť o polovicu menej bouldrov a o polovicu viac projektov. Prečo nie?
foto: Aďka
Jazvy na kameňoch už nikdy nezmiznú. Ich pôvodný stav je v nenávratne a ja verím, že aj spôsoby generácie, ktorá za tým stojí. Žiaľ, ako bouldrista sa cítim byť zodpovedný, pretože sme v boulderingovej oblasti.
Kde sme nechali hlavy, keď sme si mysleli, že kamene patria len nám? Radšej sme si mohli zabudnúť dlátko s kladivom a dotrénovať si osobné resty na umeline. Ja by som tých pár pohybovo pekných bouldrov určite oželel a chodil sa sem radšej tešiť z pekných ľahkých línií či motivačných projektov.
Oli
Komentáre