O boulderingu nielen na Slovensku
Po vydarenej minuloročnej rodinnej premiére a neskutočne krásnom októbrovom počasí, ktoré nás takmer celý pobyt vo Fontáči sprevádzalo, sme tento rok pochopiteľne naklusali s očakávaniami dobre odchovanými na posledných skúsenostiach.
Vraví sa, že najlepšie na svete je bouldrovať. Keď však nepraje podmienka, niet kože alebo len padáme únavou, na rad prichádza druhá najlepšia vec na svete – tzv. monitorový bouldering!
Premýšľam, aký by bol rok bez šumavského FBF... Mám pocit, že absencia tejto krásnej udalosti by mu ukradla stranu z kalendára. Vlastne nie jednu, lebo tých dní, keď sa na FBF tešíš, je niekoľkonásobne viac. A o ne všetky by sme prišli.
Silvretta je nádherné miesto. Vysoko v horách, ticho prežúvajúce kravy, v dolinke gýčovo tyrkysové jazero... Atmosféru dotvárajú pi****ci bouldristi. Na boulderingu ma vždy fascinovala tá rovnováha – nehybná príroda, machom porastená skala vs. ufrflaný bouldrista súperiaci s vlastnou neschopnosťou. Dokáže dumať a špekulovať celé dni posedávajúc na matraci, ako by len urobil ten jeden krok... Okolité kopce iba trpezlivo a chápavo pozorujú.
Keď som v nedeľu na obed upratoval sektor, doprial som si ešte krátku spomalenú chvíľu na rozlúčku. Po intenzívnych prípravách sa naplnil čas. Nadišla chvíľa, kedy som si mohol spokojne odfúknuť.