Boulder.sk

Kultúrne a spoločensky strávený víkend v Štiavnici mohol znamenať len dve. Po prvé, že blízkosť Pukanca je mimoriadne otravná a myseľ sa s touto skutočnosťou nevyrovná, až kým jej nervové zakončenia v prstoch neodovzdajú rázny andezitový pozdrav. A po druhé, že keď sa tak nakoniec stane, horúčka sobotňajšej noci ešte nebude vôbec vyležaná.

Prechádzať cez Zemianske Kostoľany a neodbočiť na Končitú je ôsmym hriechom smrteľným, čo dušu previnilú rýchlo dobehne. Treba si dať pozor a odbočku na Kamenec neminúť, to by potom bolo nárekov zbytočných. Smerovka poslušne žmurkoce na tú správnu stranu, neminieme ani dnes, aj keď znavené telá z festivalu Jánskeho za kávou sa stále otáčajú.

Kúsance svedomia za ušami svrbia a bolia, nerád by som s mrľami nasledujúce dni prežil. A preto, skôr než za španielskou zemou frňák nášho lecina stúpne, pár viet víkendu poslednému vzdať charakterné jest. Kto sa sobotný večer nad pstruha naklonil, či poháre s historkami pikantnými skrížil, s láskou na chatárkin úsmev spomína a možno trošku viac na tváre kamenné.

Všade dobre, na Končitej výborne... na jeseň, keď unavené listy na žltú podobať sa chcú a andezity svoj drsný výraz pochovávajú v nežnom pokryve všakovakých preschnutých odpadlín. Pavučiny z prísloví po celom lese rozťahané plechový vzduch vedia pomotať. Chytľavé sú ako spomienky na leto či sny o jesennej zime. Oči vám poľahky drapériu zo záclon slnečných spravia, aby ich obratom tmavým lesným kútom ako dekor svetlý naordinovali. Nuž, vtedy je tu najkrajšie.

Jeden pekný deň si sedím pod Altamirou a s úžasom hľadím na krásne tvary kameňov,ktoré nám lesy Pukanca ponúkajú. Nie je ich veľa, ale niektoré stoja naozaj za to! Nadol, smerom k potoku, cerí svoje zuby Žralok. Vľavo straší Démon a tu hneď vedľa dávanamňapozor Ryba. V tom mi oči spočinú na parádnom kameni. Chvíľu sa dívam a on mipostupne po jednom odkrýva svoje tajomstvá. Ako to, že naň ešte nič nevedie?