Boulder.sk

Náhly záblesk, strhnem sa, čo to? Otvorím oči a pomaly zaostrujem. Na strope okamžite hľadám odpovede na masu otázok, ktoré ma nepripraveného zavalili. Čo sa deje? Aký je deň? Koľko je hodín? Čo bude nasledovať? Zrazu si spomeniem, že som dnes už raz vypínal budík a že tomu zvoneniu som ešte včera prikladal veľkú váhu. Naťahujem chvejúcu ruku za mobilom. Strach z blížiacej sa konfrontácie s realitou je nepopísateľný. A je to tu! Životné poznania občas vedia nepotešiť. Už som mal dve hodiny cestovať na Šumavu.

Odvtedy, čo sme sa vybrali na náš prvý bouldrový výjazd, maminy naše už nejeden kalendár na chladničkách vymenili. Bolo to dávno. Loučovický boom nás vtedy presvedčil, že nastal správny čas okoreniť prvé lezecké skúsenosti skalou. Po príjazde do šumavských lesov sme veľa pochopili.

Nevýhodou plánovaných bouldrových akcií v prírode je samotný vrtoch počasia. Rád zamieša karty, aby potenciálnym zúčastneným sťažil rozhodovanie. Našťastie sa vždy nájde niekoľko odvážlivcov, ktorým aj najmenšia nádej v predpovedi veci rýchlo pobalí. Niekedy to vyjde ideálne, inokedy slnko zaváha a mrak aktivitou svojou nepoteší. Vtedy kolektív prítomný pred skúškou stojí, či silami spoločnými nepriazeň rozfúka alebo sa smútku oddá.

Keď sa september zlomí v páse, radosť osedlá blesk a okamžite trafí môj hromozvod. Teším sa na príchod vrelej šumavskej tradície, ktorá vždy veľa spomienok nechá vykypieť. Skvelé, že ju ďalší rok zdobí a dnešné časy neľahké že prežíva. Stretnutie skromných bouldristov v štedrých lesoch je vždy cennou skúsenosťou. Presne ako loučovický bouldering.

Poznáte ten pocit, keď nájdete niečo, čo ste už dávno hľadali? Nemyslím teraz okuliare alebo mobil. Myslím skôr na isté miesto. Oblasť. Tak my sme s Mišom ten pocit cez víkend zažili. Ale pekne po poriadku.