Bleau

Bleau 2012 – kolobeh bouldristu

Oli
Kamene sú nevedomé. V prípade neplatnosti tohto tvrdenia by totiž bolo všetko inak. Naše prsty by nemuseli kresliť po mapách také dlhé úsečky, na našich tachometroch by nesvietili stále také vysoké čísla a naše sny by sa nemuseli ustavične zakladať do archívu. Keby to tie šutre naozaj vedeli, boli by tu. Nemuseli by sme za nimi tak ďaleko chodiť, pretože láska ževraj aj celé hory prenáša.

S elánom odhrniem záves či dnes nie je tá chvíľa. Namiesto kamenného raja len bezduchý betón, kvákajúce susedy hrajúce sa na mušketierov so salámami z výpredajov a billboard plný istôt. Ani dnes nič.. Nuž, tak musím za nimi opäť ja.

Foto: Petr Schwarz

Nadupané rytmy Damiana sa v mojich ušiach rýchlo udomácňujú a dávajú zabudnúť na jeho slávnejšieho rasta-tatka. Smer Vimperk, srdce šumavského boulderingu, najdôležitejšia lezecká tepna juhovýchodných Čiech – ba isto i viac.. Partia ľudí, ktorým krv prekysličuje každý nádych úprimnej radosti z pobytu pod balvanmi. Po roku sa znovu zdravíme, aby sme spoločne zaostrili na nápis Fontainebleau – bouldrové synonymum už tradične evokujúce niečo extra.

Foto: Oli

10 : 1 v prospech tímu českého. To nemôže vadiť, keď sa hrá na jednu bránku. Kiežby raz aj naši hokejoví fanúšikovia pochopili, že farby zástav máme rovnaké.

Foto: Oli

Dukátik od Fiatu sa plní rýchlo. Okrem hygienických vrecúšok máme totiž skoro všetci aj personalizovanú bouldermatku. Žeby ako satisfakciu za to, že sme naše ženy a partnerky museli nechať doma? Neviem, poviem vám po prvých objatiach.

Foto: Oli

Jedinou výnimkou je Jarda, ktorý okrem matracov nešetril ani členmi rodiny. Keďže presne tak by to malo v bouldrovej rodinke vyzerať, nezabudol ani na psa. Kafíčko pred nepopulárnou 12 hodinovkou a fičíme.

Počasie praje, a jedine kde seriózne prší je Fontáč. Snáď sa nebude čitateľ diviť ale radosti by ste v týchto chvíľach u nás veľa nenakúpili. Napriek tomu parkujeme v Basáku a ideme prechádzkou načerpať novú energiu. Ešteže ľudí robia na dobíjacie baterky.

Foto: Petr Schwarz

Prestáva pršať a nadšenci hneď všade vidia suché miesta. Jedine ako to mohlo skončiť je niečo v zmysle boulderingu. Pred ďalším dažďom ešte stíhame povinne vycápať Marišku Rózovú, zmeniť lokál za Apremont a hajdy podojedať domácu stravu, spláchnuť vínečkom a budiš potom kludne aj tma.

Foto: Petr Schwarz

Ráno ešte nie je ideálne. Ozýva sa praskanie, rúbanie a chrupčanie. Sám som zvedavý, čo sa to na dvore deje. V snahe dostať sa k oknu obohacujem svoju činnosť o viacero pohybov. Bleskurýchle zisťujem, že pôvodcu na dvore nenájdem. Že dirigentom jest ego moje a jadro orchestru odchovaný kolektív stuhnutých údov.

Foto: Oli

Sľúbili sme si tentokrát len sektory klasické navštevovať. Nepýtate sa prečo, pretože viete o tých klasikách, o tých famóznych líniách vo všetkých farbách. O tom nekonečnu v každom poňatí. Nebolo dnes ináč, Basák sa musel znovu pozerať na naše skrehnuté kreácie a vtipné snahy. Krátko poobede niekto nechtiac zapol dážď, rýchlo sme pozberali naše hračky a zutekali z pieskoviska priamo za kultúrnym poobedím.

Foto: Petr Schwarz

V noci sa nad Fontáčom ešte naposledy stretli všetci meteorologický diabli z Francúzska. Každá kvapka, čo dopadla na zem bola väčšia ako predošlá. Tú poslednú už radšej vyčlením z kvapkovej kategorizácie, lebo čas mi je drahý a nechce sa mi zamýšľať nad zadefinovaním nových objemových jednotiek. Jednoducho povedané, keby sa v pekle rozhodli uhasiť všetok oheň, vyzeralo by to tam asi takto.

Foto: Oli

Zatiaľ čo pondelkové slnko upratovalo následky nočnej spúšte, rest day sa o nás príkladne staral. Zodpovedná príprava na utorkový bouldering obsahovala i obhliadku nových sektorov v okolí Isatisu. Franchard Sablons s dominantným provom Modulor a Franchard Hautes-Plaines s niekoľkými skvostmi, ktoré si v duchu isto každý bachne na onsajt. Po prechádzke spisujeme so Švarcíkom zoznam povinných sedmičiek.

Foto: Oli

V utorok večer otvárame ďalšie červené a plávajúce oči sa kúpu nad vyškrtaným zoznamom. Aký príjemný pocit.

Streda ako za trest. Azúro a neodolateľné bouldre. Vďaka Ti Rocher Canon, naozaj vďaka. Po niekoľkých pokusoch zahadzujeme ruky medzi vystrieľané náboje. Horiace úpony nás týmto odzbrojujú, z božského lesa sa nám ale vôbec nechce, a tak to dáme na rekreantov do pol pása. Hneď som si na to po návrate domov spomenul, keď sa ma Aďka ešte vo dverách opýtala čo ten bronzový úškrn.

Foto: Petr Schwarz

Neviem či sme také bábovky ale chcelo to znovu rest day. Súhrou okolností som sa zvykol vždy tento kalendárny deň aj narodiť. Vyšlo to krásne. Narodeniny vo Fonte sú darčekom samým o sebe. Vitajte vo Forges pri Fontainebleau, v gite, kde sa štrngá destilovaným pelendrekom a stavajú sa veže z plechoviek. Kde sa olezené dlane stretávajú, aby podporili cestu životom. Vďaka.

Foto: Oli

Piatočný Franchard Cuisiniére mi v hlave spestruje basový podmaz. Dnes sme odflákli aj zoznam s povinnosťami. Mrzí ma to iba chvíľu. Rozhliadam sa vôkol a toť samá povinnosť. Pána beka, život môj, brzdi!

Foto: Oli

Bouldrujeme s mierou ale podvečer už úpony aj tak prikladajú na oheň. Nemá zmysel to siliť a pádime na domček. Rozlúčkový večer v duchu decentnosti, a ráno odchod povesiť vytrápené ruky do posledných tolerantných bouldrov Cuviera. Keď sa už zo strany skál nedá vyprosiť väčšia miera pochopenia, nutno odísť.

Foto: Oli

V nedeľu ráno sadám vo Vimperku do auta a vyrážam o preteky s krajinou. Zapínam autopilota, nech sa môžem na tých pár hodín ešte vrátiť…

Foto: Petr Schwarz

Foto: Oli

Už prvé pekné včerajšky nám predostreli poznanie, že čas nezastavíme. Trieštime úspory a meriame diaľavy, aby sa potom tie vytúžené dni stávali rýchlo minulými. Prečo? Je pre nás okamih cennejší ako spomienka?

Foto: Oli

Poháňaní vôľou bouldrovať si naoko hneď odpovedáme. Každým návratom sa ale okamžite opravíme, aby nás každý ďalší odchod zase spochybnil.

Kolobeh, pre ktorý žijeme.

Oli

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *